InformacieSKA.sk

Zuzana Krivošová: Architektúra je o pochopení vzťahov

Redakcia06.12.2016Téma
Zuzana Krivošová: Architektúra je o pochopení vzťahov

V projektových tímoch participačných procesov často nachádzame skúsených facilitátorov, ktorí sú zároveň architektmi. Táto kombinácia umožňuje viesť participáciu s uvedomením si širšieho spektra pohľadov - t. j. nielen so zameraním na mapovanie potrieb verenosti, ale aj so zreteľom na následný proces zohľadňovania a vyhodnocovania zozbieraných informácií pre ďalšie pokračovanie projektu. Jednou z takých odborníčok je architektka Zuzana Krivošová, ktorá pracovala na participačných procesoch v mestskej časti Bratislava-Nové Mesto, ďalej na útvare hlavnej architektky Bratislavy a momentálne je posilou útvaru hlavného architekta Trnavy. Položili sme jej niekoľko otázok:

Aká je Vaša skúsenosť s participáciou?

Rôznorodá, od pozitívnych skúseností napríklad z čerstvého procesu, ktorý prebieha k Parku Janka Kráľa v Trnave či priestore po bývalom cykloštadióne na Tehelnom poli v Bratislave, po neuskutočnené projekty ako napríklad športové ihrisko na Ladzianskeho ulici na Kramároch v Bratislave či svetu neznámy projekt mesta Bratislavy My sme Petržalka!, ktorého proces obstarávania sa neustále naťahuje a doteraz sa nerealizoval.

Podľa čoho nastavujete participačné procesy na mieru?

Podľa veľkosti a významu územia, podľa toho, akí sú aktéri - stakeholderi (kto sú to, koľko ich je, ako sú zaangažovaní, organizovaní či nie), podľa rozpočtu projektu a času, ktorý na participatívny proces máme. Originálne územia potrebujú originálne riešenia, každý priestor má špecifické napojenia, problémy a užívateľov, preto sa to nedá sa schematizovať.

Aké formy participácie považujete za vhodné pri konkrétnych projektoch?

Dotazníkový prieskum, ktorý vychádza z predprieskumu z rozhovov s odborníkmi a dotknutými skupinami (obyvatelia, stakeholderi, poslanci, firmy a komunity aktívne v území), by mohol byť základ, ktorý sa ale mení s konkrétmnymi požiadavkami. Čím väčší projekt, resp. projekt väčšieho významu, tým dlhší a zložitejší proces (viac aktérov, viac stretnutí, rôznorodé formy). Využívam najradšej stretnutia v území, prácu s mapou a hodnotením na ujasnenie lokálnych súvislostí, odborné aj laické stretnutia a diskusie ku konkrétnym riešeniam k téme. Dotazník a stretnutie s obyvateľmi je najmenej, čo môže každá samospráva spraviť, keď si ujasní, čo potrebuje od občanov vedieť, ale aj koľko priestoru chce obyvateľom dať k spolurozhodovaniu o priestoroch či stavbách v meste. Je to aj otázka miery participácie verejnosti, ktorej sa chce samospráva otvoriť. To taktiež ovplyvňuje zvolené formy participatívneho procesu.

S akými chybami sa pri participácii s verejnosťou stretávame?

Stretla som sa s tým, že sme odviedli participatívny proces k projektom, ktoré sme nezískali do správy od mesta (situácia miestnych častí a mesta v Bratislave, Babišove pozemky v Bratislave), realizácie šli do stratena. Stratíme tak ľudí do budúcnosti ochotných sa zapájať, keď sa nič neudeje. Frustráciu zažívajú aj ľudia, ktorí sa tým procesom venovali, keďže ich práca nakoniec ostala v zásuvkách a v istom stave "vákua". Moja skúsenosť je, že nie sme zatiaľ zvyknutí zapájať sa do vecí verejných. Reakcie ľudí k formám participácie, ktoré som zatiaľ realizovala (verejné stretnutie, fokusová skupina, dotazníkový prieskum verejnej mienky alebo prechádzka v priestore s následným hodnotením), boli skôr pozitívne. Obyvatelia či odborníci kladne hodnotili, že sa môžu zapojiť. Participatívne procesy, ktoré som doposiaľ zažila, boli profesionálne pripravené, spolupracovali sme s odborníkmi z oblasti facilitácie aj participácie, čiže tam som sa s nejakými  zásadnými chybami nestretla. Skôr by som ich nazvala detskými chorobami. Zosúladiť požiadavky verejnosti či úradu s požiadavkami podnikateľských subjektov v okolí býva problematické, takisto sú pomerne zdĺhavé zákonné lehoty, ktorými musí projekt prejsť od začiatku participatívneho procesu po samotnú realizáciu. Z toho taktiež vznikajú negatívne emócie a nedôvera. Žijeme v rýchlej dobe a keď sa neudejú zmeny hneď, obyvatelia sa pýtajú. Zažila som aj prípravu procesu, kde sa mala zapojiť verejnosť po tom, čo už bola hotová ideová štúdia. Nevravím hneď, že je to závažná chyba, i v takom procese našli odborníci priestor, kde zaznie hlas verejnosti, no je potrebné, aby sme si participatívny proces nezamieňali s presviedčaním ľudí o riešení, ktoré bolo robené bez nich, s hlasovaním o tom, či sa mi páči viac jedna alebo druhá verzia, a podobne. 

Máme na Slovensku dobrých a skúsených facilitátorov, ktorí majú s vedením patricipačného procesu dostatočné skúsenosti?

Máme.

Aká je úloha architekta pri participácii verejnosti?

To závisí od toho, v akej pozícii sa architekt v participatívnom procese sa nachádza. Rola architekta sa mení, je okrem dizajnu obohatená o podnikateľské a manažérske úlohy. Ak vstupuje do procesu ako spracovateľ projektu, ku ktorému je prizvaná aj verejnosť, tak častokrát veľa počúva, zaznamenáva a spracúva vstupy od obyvateľov a odborníkov. Spolu s ostatnými odbornými profesiami, ktoré sú k zmene v území nutné, vyhodnocuje podnety od občanov. Býva v diskusii nielen s laikmi, ale aj s odborníkmi, musí rozmýšľať, ako sa tie idey a požiadavky dajú pretaviť do fyzického riešenia priestoru či stavby (či už prostredníctvom facilitátora alebo aj priamo). Príkladom takej najjednoduchšej participácie, ktorú architekti zažívajú, je i taký rodinný dom, kde sa zlaďujú požiadavky členov rodiny do jedného celku, všetci sa k projektu vyjadrujú, hľadá sa konsenzus. Je to taká malá participácia. Zaujímavým fenoménom je, že niektorí architekti sa dnes profesionálne formujú ako facilitátori, venujú sa participatívnym procesom, pripravujú zadania pre súťaže a otvárajú cestu pre väčšie zapojenie verejnosti do utvárania verejných priestorov, stavieb či rozvojových dokumentov miest. Druhým zaujímavým faktom je, že dnes už samotné architektonické kancelárie vedia ponúknuť spracovanie participatívneho procesu ako súčasť spracovania projektovej dokumentácie, príklady nájdeme všade po svete, napríklad aj v susednom Rakúsku. U nás sa ešte tento spôsob tak neudomácnil, no môže to byť budúcou inšpiráciou aj pre smerovanie slovenských architektonických kolektívov.

Do akej miery pripustiť spoluprácu verejnosti a kedy by mal nastúpiť odborník – architekt? 

Architekt je v ideálnom prípade v procese od začiatku. Výhodné je, keď architekti majú zároveň schopnosť komunikovať a pretaviť idey na papier. Následne môžu ísť za tzv. architektom - dizajnérom/projektantom, aby ten priestor urobili "pekný".  Keď sa architektúra týka vecí verejných, je podľa mňa nevyhnutne o pochopení vzťahov, nielen o estetickej a stavebno-technickej stránke.

S akými ďalšími odbornými profesiami , resp. verejnými zoskupeniami spolupracujete ?

Krajinní architekti, urbanisti, dopravní inžinieri, ekonómovia, ekológovia, sociológovia, psychológovia, tréneri, sociálni pracovníci a streetworkeri, stavební inžinieri, je ich veľa...

Aký prínos vidíte v participácii pre architekta ?

Pre architekta, ktorý tvorí projekty, vidím prínos v kvalitnejšom lokalitnom programe, konkrétnejšom zadaní a určení tém, na ktoré sa má zamerať. Pre architekta ako človeka je participatívny proces obohacujúcim cvičením pokory :)

Na ktorých podujatiach v spojení s verejným priestorom, resp. s architektúrou došlo k spolupráci verejnosťou?

Je ich množstvo po celom Slovensku. Veľa sa s participáciou koketuje v Bratislave a na Západnom Slovensku, no sú projekty tvorené za účasti verejnosti i na Strednom a Východnom Slovensku.