InformacieSKA.sk

Súťaže: zlepšenie treba hľadať aj tam, kde máme vplyv sami

Simona Antalová01.12.2016Názor
Súťaže: zlepšenie treba hľadať aj tam, kde máme vplyv sami

Súťažný návrh na obnovu vojenského cintorína z 1. svetovej vojny v Banskej Bystrici od autorov Ing. arch. Marián Antal, Ing. arch. Simona Antalová a  Ing. Martin Tomáš, Dubnica nad Váhom

Nedávno sme sa zúčastnili Konferencie SKA o architektonických súťažiach a verejnom obstarávaní (7. októbra 2016 v Bratislave – pozn. red.). Mnohé z konštatácií, prečo to nefunguje, ako má, sú notoricky známe a keďže sme zatiaľ nevynašli účinný spôsob, ako donútiť zadávateľov vypisovať súťaže a architektov viac súťažiť, tak posun k lepšiemu treba hľadať aj tam, kde na zlepšenie máme vplyv sami.

My sa zapájame do súťaží. Zhodou okolností konanie konferencie zapadlo do rovnakého časového rámca ako naša účasť v súťaži na Obnovu cintorína z 1. svetovej vojny v Banskej Bystrici. K tejto úvahe ma vyprovokovali pochybnosti nielen o tvrdeniach, ktoré sa považujú za nespochybniteľné, ale aj o rozhodnutiach, ktoré sú čisto subjektívne a vyvolávajú otázky. Súťaž je prostriedkom na získanie viacerých riešení ako jedno, to je bezpochyby. No nie je samozrejmé, že takto získané riešenia budú aj dobré a že nejaké z nich bude najlepšie.

Prečo tieto pochybnosti? Lebo podmienky súťaží, ako sú dnes nastavené, tomu dosť nahrávajú.

  • ČAS. Čistý čas na tvorbu je zväčša veľmi krátky, niekedy len 2 či 3 týždne – aspoň pre tých, ktorý sa o vyhlásení súťaže dozvedia bežne z tlače, webu, a nie v predstihu, ako sa stáva pri iných typoch výziev, kedy echá o zverejnení súťaží má niekto skôr, ako je súťaž oficiálne vyhlásená.
  • SÚŤAŽIACI – prihlási sa ten, kto si trúfa v krátkom čase vymyslieť a prezentačne zvládnuť návrh. Aj tu beží ďalšia selekcia, najmä u malých ateliérov. Ateliér s dvoma-troma ľuďmi si účasť v súťaži dovolí len vtedy, ak je bez roboty a záväzných termínov. Veľký ateliér, aj keď je zavalený prácou, zväčša má na to ľudí. Ale nepopieram, že súťaž je šanca aj pre menšie kolektívy a neznámejších tvorcov získať občas prácu.
  • ROZSAH – súvisí s predchádzajúcim bodmi – na malý rozsah si trúfnu aj menšie ateliéry či jednotlivec a možno aj vtedy, ak sú práve zaneprázdnení prácou, ktorá ich živí. Otázkou je, čo je malý rozsah – sú to dva-tri panely 70 x 90 cm?
  • POROTA – na konferencii, a nielen tam, ma zarazilo tvrdenie, že „súťaž mala dobrú porotu“ Dobrú? Znamená to, že iná súťaž ju mala horšiu, slabšiu, menej kvalifikovanú? Čím je to dané? Chýbalo zvučné meno? Skúsenosť? Kto garantuje výber porotcov a to, že bude porota dobrá?
  • ANONYMITA – v súčasnosti, keď v sekunde viete poslať celý projekt éterom presne tam, kam treba, vyznieva snaženie o anonymné spracovanie návrhov použitím šablón a pod. tak trochu donquijotsky. Je poznanie autorstva návrhu dôvodom na jeho presadzovanie bez ohľadu na riešenie, ktoré priniesol? Naopak, ak by boli jasné zväzky, sila argumentu a kvalita riešenia by musela toto všetko prevážiť.
  • TRANSPARENTOSŤ – je transparentné, ak nie je možné obhájiť výsledok svojej práce, diskutovať o svojom či cudzom návrhu, nie je možné prísť do kontaktu s ostatnými súťažiacimi, zadávateľom porotcami a môcť byť konfrontovaný, iba sa ex post čudovať, že vaše idey neboli správne pochopené či interpretované?

Ak v každom spomenutom bode pripustíme tú horšiu alternatívu a teda, že čas na tvorbu bol krátky, sito súťažiacich veľké a teda návrhov zopár, zadané množstvo problémov na riešenie a rozsah prezentácie neprimerane veľký, porota nie až tak dobrá, anonymita otázna, bez možnosti vysvetliť či obhájiť vlastný návrh a riskovať nepochopenie, tak pochybnosť o tom, že zo súťaže vzíde najlepšie riešenie, je viac ako malá.

Nie je div, že súťaží sa zúčastňuje málo ateliérov, niektorí to a priori odmietajú, niektorí naopak obosielajú všetky súťaže aj s nie celkom vyzretými návrhmi v duchu hesla, že aj motyka môže raz vystreliť.

Ak sa na súťaž návrhov pozrieme touto optikou, myslieť si, že po vypísaní súťaže a jej vyhodnotení sme našli najlepšie riešenie, je asi ilúzia. Toto tvrdenie je podložené aj štatistikou – väčšina návrhov, ktoré vzišli víťazne zo súťaží, ostalo nerealizovaných. A stačil na to len jeden z dôvodov, nie celá a dokonca ani nie tá ich horšia kombinácia, ako som sa pokúsila v úvode nasimulovať.

Napriek tomu, že si nemyslím, že súťaž je ideálnou cestou k získaniu najlepšieho riešenia, sporadicky sa súťaží zúčastníme. Asi tak, ako si nemyslím, že voľby sú cestou, ako si zvoliť najlepšieho zástupcu, napriek tomu voliť pravidelne chodím.

Keď idem do súťaže, tak preto, že ma téma zaujíma, mám v nej už nejakú skúsenosť a tak nedostatok času nie je až takým limitom. Obnova cintorína z 1. sv. vojny v B. Bystrici takou bola. Dnes som plná pochybností a aj táto nedávna skúsenosť bola impulzom pre túto úvahu.

Hneď v úvode musím povedať, že sme nezískali žiadnu cenu, dokonca ani odmenu. Vyhrať sme sa síce nechystali, vždy je pravdepodobné, že viacero návrhov môže priniesť zaujímavejší koncept. Ale verili sme, že náš návrh je kvalitný a ucelený a tak neostane bez povšimnutia. Teraz, keď už mám možnosť konfrontovať sa s ostatnými návrhmi a prečítať si ich klady a zápory z pohľadu hodnotenia poroty, sa moje dúfanie preklopilo do presvedčenia (len na okraj, oznámenie o výsledkoch sme dostali po takmer troch týždňoch od vyhodnotenia, medzitým už viseli na webe, asi by to malo byť naopak).

Možno si väčšina pomyslí, že za mňa hovorí urazené ego. Neviem, nie je to podstatné pre to, čo chcem uviesť nižšie. No isto viem, že som bola zvedavá, ako sa s nie malým problémom vyrovnali ostatní súťažiaci a nevedela som sa dočkať zverejnenia víťazných prác. Potešilo ma, že víťazný návrh použil myšlienku LÚKY ako spôsobu obnovy hrobov, podobne ako my, no na rozdiel od nás celoplošne. LÚKA meniaca sa s ročnými obdobiami, vyvolávajúca spomienky – mali sme podobné myšlienky. Víťazný návrh zvolil lúku nepriestupnú, takú, po ktorej sa nechodí, je to vrstva, čo ochráni ostatky. Lúka, na ktorú sa pozeráte zhora. V našom návrhu je táto lúka tiež ochrannou vrstvou nad všetkými hrobmi, no na rozdiel od víťaznej lúky je pretkaná vykosenými chodníkmi, aby sa dosiahol kontakt, dá sa k nej prísť a kochať sa zblízka. Resumé z hodnotenia, ktorému nerozumiem: „Zámer nepriestupnej lúky viedol v oceneniu 1. miestom a teda realizácii, naša lúka pretkaná z chodníkmi v rastri bola hodnotená mínusom za nevhodný spôsob obnovy a neumožnený prístup k hrobom.

Úplne som sa stratila v hodnotení návrhu, oceneného 2. najvyšším poradím, ktorý v podstate porušil podmienky, aj keď nie je priamo v nich napísané, že zásahy do plôch, kde sú hroby, či už pre komunikácie alebo výsadbu vzrastlých stromov sú nežiaduce, no vyplynulo to z odpovedí na otázky súťažiacich, ktoré vnímam ako doplnenie podmienok. A preto ma zarazilo (a isto nielen mňa), že návrh, ktorý pretína hrobové miesta krížom-krážom, vytvára na nich rôzne nové priestory, sadí na ne stromy, bol taký úspešný. Nerozumiem, ak je mínusom tohto riešenia (vyberám z hodnotenia poroty) „množstvo nápadov a foriem, samoúčelnosť a množstvo heterogénnych prvkov”, ako môže byť zároveň jeho plusom, že má návrh najviac najrôznejších priestorov a funkcií...

Doprava bola jednou z vážnych úloh riešenia, nielen pokúsiť sa eliminovať narušené vzťahy a spojiť ich do celku, ale nevytvárať ďalšie kolízne situácie. Mám pochybnosti, či navrhnuté riešenie parkovania na vetve križovatky je bezpečné, vhodné a priechodné. V našom kraji by toto riešenie dopravne neprešlo povoľovacími procesmi.

Rozmýšľam, prečo uspeli aj fikcie, ktoré na prvý pohľad presahujú stanovený cenový rámec. Načo je potom v podmienkou cena, za ktorú je vyhlasovateľ schopný a ochotný realizovať dielo. O dva roky je 100. výročie a cieľom súťaže bolo nájsť návrh, ktorý bude realizovateľný a fungujúci ako celok už v 1. etape, hoci nie v úplne všetkých detailoch.

Čomu tiež nerozumiem, je preferencia monumentu. Kto pozná konkrétne reálie a vzťahy, sú veľmi chaotické, barbarské, okolie cintorína nie je žiadna krásna krajina. Cintorín je v zóne priemyselných budov, dopravnej infraštruktúry, s prilepenou záhradkárskou osadou a množstvom beztvarých a neupravených plôch navôkol, ktorých kultivácia je v nedohľadne a mali byť skôr potlačené od pohľadov. Monument s funkciou vyhliadky vysoký 10 m nám umožní pozrieť sa na tragiku tohto miesta. Neviem, či aj to bol zámer, no ťažko návštevník odfiltruje rušivé až chaotické počiny v okolí zo zorného poľa a upriami zrak na cintorín. Mňa by to vyrušovalo, myšlienky hnalo iným smerom a meditácia by sa asi nekonala. Filozofia tohto prístupu mi je úplne vzdialená, aj preto sme dali prednosť kontaktu so zemou, prechádzaním sa po cintoríne, kde človek nachádza pokoj a môže reálne meditovať, pokľaknúť, hľadať odpovede...

Zaujalo ma, že všetky ocenené návrhy použili korten, materiál, ktorý je hitom v ostatných rokoch a nájdete ho na námestiach, v parkoch. V rámci vysvetľovacích otázok sme polozili aj my otázku, či jeho použitie je podmienkou, keďže sa objavil v súťažných podkladoch. Odpoveď bola – nie, je to nezáväzné. Otázku sme položili preto, že sme sa chceli vyhnúť jeho použitiu pri obnove cintorína. Nieže by sa mi nepáčil, je bezúdržbový, so špecifickým charakterom, no vyvoláva polemiku. Práve pre zväčša negatívnu odozvu od verejnosti a tiež pretože že obnovujeme historické miesto a nevytvárame bežný park či skatepark sme siahli po celkom tradičných materiáloch, ako je kameň, drevo, prútie... Modernistický prístup sme použili v urbanistickom riešení obnovy, no do pietneho miesta sme chceli vniesť nádych minulého a aspoň v náznaku odkázať na obdobie, kedy tento cintorín vznikol, lebo práve ten je predmetom obnovy. Nevytvárali sme monumenty, naopak, celý pietny priestor je minimalistický, s výškou nepresahujúceho výšku človeka, s tektonikou, z ktorej zavanie história, a hoci nedominuje cintorínu, je ho vidno z každej polohy cintorína, aj z tranzitu okolo.

Máme skoro 50 rokov, tvoríme takmer 30 rokov. Pochodili sme mnoho podobných miest (dokonca aj spomínaný pamätník holokaustu v Berlíne, ktorý návrh ocenený 2. miestom tak dokonale pripomína). Je to relatívne dosť skúseností na to, aby som si dovolila napísať takúto úvahu a aby nevyznela ako plakanie. Deficit odpovedí na mnohé otázky podnecuje hľadanie odpovedí aj cez zovšeobecnenie osobnej skúsenosti.

Z hodnotení poroty takmer vždy vyplynie, že ani víťazný návrh nemáva iba plusy, ale aj mínusy, čo je v poriadku, veď víťazný návrh je stále iba koncept. Diskusia počas súťaže prebieha len vnútri samotného tímu a veľmi obmedzene s vyhlasovateľom vo fáze vysvetľovania si nejasnosti zadania. Takto nastavená súťaž prebieha v podstate uzavreto, čiže bez proklamovanej transparentnosti. Z titulu zachovania anonymity úplne absentuje medzitímová diskusia vo fáze tvorby, a nie je prípustná ani vo fáze hodnotenia. Pod pojmom tím rozumiem nielen jednotlivé autorské kolektívy, ale aj kolektív porotcov, ktorý hodnotí prínos návrhov jednak z pohľadu splnenia očakávaní vyhlasovateľa alebo z pohľadu prínosu urbanistickej či architektonickej kvality diel.

Súťaž MÔŽE viesť k najlepšiemu riešeniu. Ideálne je, ak toto sa riešenie dá zrealizovať a následne v pohode udržiavať. Súťaž zároveň profesijne vzdeláva a posúva v poznaní ďalej. Podporuje kreativitu. Otvára obzory a predstavuje nové svety nielen vyhlasovateľovi, ale aj tým, ktorí sa jej zúčastnili.

Ak nám ale ide o najlepšie možné riešenie, treba využiť viac nástrojov, ako ho získať. Napríklad aj zvýšením transparentnosti zapojením súťažiacich tímov do diskusie k jednotlivým návrhom, umožniť prezentácie návrhov či priamu konfrontáciu, verejné vypočutie či obhajobu. Ale pred definitívnym rozhodnutím, nie až po ňom. A pri významných verejných dielach do diskusie jednoznačne zapojiť aj širšiu odbornú či laickú verejnosť.

Ing. arch. Simona Antalová, členka SKA