InformacieSKA.sk

Elena Madison: Mali by sme plánovať miesta s ľuďmi pre ľudí

Dominika Belanská28.11.2016Téma
Elena Madison: Mali by sme plánovať miesta s ľuďmi pre ľudí

Elena Madison, foto: Nadace Via

Už viac ako štyridsať rokov ľudia v newyorskej organizácii Project for Public Spaces (PPS) inovujú a zlepšujú spôsoby navrhovania a správy verejných priestorov, aby sa stali zmysluplnými miestami, ktoré prispejú k zdraviu, šťastiu a prosperite miestnych ľudí.

Verejný priestor je všeobecné blaho a základ kvality života každej komunity – to je predpoklad, z ktorého vychádza PPS. Úspech ich projektov dokazuje, že proces orientovaný na spoluprácu s komunitou je najefektívnejším spôsobom pre tvorbu a revitalizáciu verejných priestorov. Jeho základom je pozorovať, pýtať sa a počúvať tých, ktorí žijú, pracujú, či hrajú sa v danom priestore, aby sa vyjasnili potreby a očakávania celej komunity. Na nich je možné vystavať spoločnú, zdieľanú víziu pre dané miesto a rýchlo ju uviesť do praxe – počnúc malými zlepšeniami, ktoré prinášajú okamžite viditeľné výsledky na miestach, ako aj úžitok ľuďom, ktorí ich využívajú. Pre tento prístup, ktorý do stredu záujmu kladie miestnu komunitu, jej potreby, možnosti, schopnosti a participáciu, sa zaužívalo označenie placemaking (tvorba miesta, resp. miestotvorba).

Počas medzinárodného fóra Come on, Community! na tému rozvoja životaschopných komunít, ktoré zorganizovala Nadace Via v Prahe v máji 2016, využila Dominika Belanská príležitosť rozprávať sa s Elenou Madison, viceprezidentkou organizácie PPS, urbanistkou a poprednou odborníčkou v oblasti placemakingu. Elena Madison má bohaté skúsenosti s plánovaním parkov, námestí, kampusov, verejných a kultúrnych inštitúcií, ako aj expertízu v tvorbe vízie prostredníctvom medzisektorovej spolupráce a príprave konceptov manažmentu a plánovania verejných priestorov. Narodila sa v Sofii (Bulharsko), ale po štúdiu urbanizmu na Hunter College newyorskej City University sa usadila v New Yorku. S dianím v strednej a východnej Európe naďalej udržuje krok vďaka prednáškam a spoluprácam s partnerskými organizáciami, ktoré sa venujú rozvoju verejných priestorov v tomto regióne.
Vo svojej prednáške na fóre Elena Madison ukázala, ako rýchle intervencie a vyvážené programovanie premenilo námestia a ulice v mestách ako New York alebo Detroit na prívetivé živé miesta, ktoré si miestni ľudia zamilovali.

Ukázali ste inšpiratívne projekty premeny verejných priestorov z miest naprieč Spojenými štátmi. V našom regióne ale často počujeme „Tu to nikdy nebude fungovať. Nie sme na západe“. Ako by ste reagovali?
Moja odpoveď by bola – aspoň to skúste. Neviete, či to funguje, kým to neskúsite. Placemaking je o riskovaní, počúvaní ľudí a, ako profesionáli, aj interpretovaní toho, čo počujeme. Nejde o doslovný preklad toho, čo počujeme na stretnutí do fyzického elementu alebo programu pre verejný priestor. Placemaking je skôr ako liečba. Jeho proces dáva mnoho príležitostí vyskúšať veľa vecí a nebáť sa možného zlyhania – s vedomím, že prispôsobenie, zmena, dokonca aj neúspech sú súčasťou vyvíjajúceho sa procesu. Pristúpte k tomu smelo, s otvorenou mysľou.

Plánovanie v našich mestách zvyčajne neráta s dočasnými zásahmi, cez ktoré by sa plánované riešenia a spôsob využitia verejných priestorov otestovali predtým, ako sa spraví väčšia investícia. Ako zapadá placemaking do väčšieho obrazu mestského plánovania?
Placemaking nie je v opozícii voči dlhodobému plánovaniu. Je jeho komponentom a dlhodobé plánovacie rozhodnutia by mali na ňom stavať. Je to rámec pre participáciu, zameraný na verejné priestory, ktorý môže vyprodukovať významné dlhodobé plány. Dá sa použiť pri tvorbe plánov verejných priestorov alebo zelených plôch, alebo keď sú tieto časťami územných plánov či plánov zón. A čo je ešte lepšie, v posledných rokoch od nás samosprávy žiadajú, aby sme vytvorili placemakingové stratégie, ktoré sú aplikovateľné lokálne na viacero rôznych priestorov.

Krátkodobé aspekty placemakingu sú často zamerané na experimentovanie, testovanie programov alebo elementov – alebo samotného miesta –, aby sa zistilo, či ľudia naozaj prídu a či miesto využívajú tak, ako sa očakáva. Inokedy umožňuje placemaking odhaliť hodnotu miesta. Stáva sa, že priestor nie je považovaný za hodnotný, ale práve vďaka tomu, že na ňom niekto „robil placemaking“, začne fungovať a stáva sa významným – stáva sa miestom. A vtedy si ho začne všímať aj lokálna samospráva a ďalší ľudia. Niekedy však jednoduché intervencie, ktoré fungovali, nahradia dlhodobé a často veľmi drahé zmeny, ktorých dizajn aj funkčnosť je otázna. A tak môžete mať nakoniec priestory, ktoré treba adaptovať, aby sa dali používať, hoci ste už na ne minuli veľa peňazí.

 Diagram: Project for Public Spaces, preložila Zuzana Čupková-Žúžiová

 

Ako sa tomu dá predísť? Čo zabezpečí, aby bol prechod medzi krátkodobými zásahmi a dlhodobou podobou verejných priestorov logický a konzistentný?
V ideálnom prípade má proces placemakingu svojho miestneho „strážcu“. Ten by mal dohliadnuť, aby sa dlhodobý dizajn neodklonil od pôvodnej vízie. Rolu strážcu môže mať partner komunity, zástupca samosprávy, alebo aj konzultant či dizajnér – musí to byť niekto, kto je zaangažovaný do premeny miesta a je súčasťou procesu od začiatku. Niekto, kto rozumie vízii premeny, je s ňou stotožnený a zostáva súčasťou celého procesu aj počas dizajnu a realizácie, čo môže trvať roky. Tento „strážca“ môže byť tiež zapojený do programovania a života daného miesta. Zrealizovať projekt ešte neznamená, že ste skončili. Prichádza ďalšia výzva – miesto potrebuje neustále pozornosť a starostlivosť. Niekedy všetko závisí práve od toho, ako je miesto manažované. Ako hovorí jeden z princípov placemakingu v PPS, „nikdy nie je hotovo“.

Pre termín „placemaking“ v slovenčine nemáme zaužívaný ekvivalent...
Neprekladá sa ľahko do iných jazykov. Ale na tomto výraze a na samotnej praxi sa mi páči, že je o „making“ (robení, akcii) – nie len o plánovaní alebo dizajne. Dostanete sa pri ňom do praktických detailov. Placemaking tak ruší bariéry medzi dizajnérmi a teoretikmi – a realizátormi. Hlavne v oblasti tvorby parkov je veľká priepasť medzi krajinnými architektmi a ľuďmi, ktorí robia „na tvári miesta“ – sadia kvety, kosia trávnik... Je skvelé, keď sa stretnú a robia na projekte spoločne. Odborníci takýmto spôsobom pracujú väčšinou iba na začiatku kariéry alebo ešte v škole, ale neskôr sa stále viac a viac izolujú vo svojej špecializácii. Placemaking umožňuje prácu naprieč disciplínami. Sme v tom spolu, jeden pre druhého, aby sme vzájomne podporili svoju prácu.

Ako vysvetľujete hodnotu a dopady svojej práce miestnym úradníkom a politikom, s ktorými spolupracujete?
Snažíme sa ukázať, že to má zmysel jednak cez kvalitatívne výsledky – dokazujeme, že ľudia si tie miesta skutočne užívajú. Dopad premietame aj do čísel, aby sme mohli ísť za starostom alebo ekonomickým oddelením úradu a povedať im: „Pozrite, investujete túto sumu peňazí do tohto verejného priestoru a všetky tieto veci získate naspäť.“ Rada im tiež kladiem otázku: „Aká je reálna cena toho, keby sa nerobilo vôbec nič? Aký je skutočný dopad opustených parkov, prázdnych námestí a nevyužitých parciel?“
V oblasti zlepšovania verejných priestorov sa začínajú merať viac menej rovnaké indikátory, napríklad ekonomický dopad. Ale benefity placemakingu nie sú iba finančné. Mať dobré miesta znamená aj sociálny, kultúrny, zdravotný prínos a pozitíva v oblasti sociálnej inklúzie. Keď to robíte správne, vaše miesto sa stáva prívetivým, pozýva a pomáha integrovať veľké spektrum ľudí, nie len tých, ktorí sa tam náhodou ocitnú.

Ako teda podľa vás vyzerá úspešný projekt? Aké sú indikátory sociálnej inklúzie a diverzity?
Projekt mestskej pláže v parku Campus Martius v centre Detroitu je určite príbehom úspechu. Park je obklopený kancelárskymi budovami. Pred pár rokmi ste o piatej večer v uliciach nikoho nenašli, lebo zamestnanci z tejto časti mesta odišli, či skôr sa odviezli domov, už tam nebolo čo robiť. Ak tam zájdete dnes, aj o ôsmej alebo dokonca o desiatej večer sú ľudia na ulici. Pre mňa to je jasný znak veľkého úspechu, viditeľná zmena, ktorú nikto nemôže poprieť. Na začiatku sme sa stretávali s obavou, že plážové prostredie bude len pre bielych zamestnancov firiem a úradov, ale toto pominulo, lebo každý, kto tam bol, videl, akí rozmanití ľudia teraz miesto využívajú. Je zjavné, že deti a ich rodičia, ktorí sa tam hrajú v piesku, tam predtým neboli. A nemusíte tam nič konzumovať, takže nejde o to, kto si to môže dovoliť a kto nie. Ľudia, ktorých vidíte na fotografiách z miesta po jeho premene, odrážajú do veľkej miery aj skutočné zloženie obyvateľstva v Detroite – je tam veľký mix a veľa ľudí tmavej pleti.

 Fundraisingová večera v parku. Travis Park, San Antonio (štát Texas). PPS navrhlo redizajn historického parku, pridalo programovanie, „foodtrucks“ (pojazdné stánky s občerstvením), kiosk plný hier a pracovnú pozíciu pre človeka, ktorý sa stará o denný režim parku. Foto: Project for Public Spaces

Fundraisingová večera v parku. Travis Park, San Antonio (štát Texas). PPS navrhlo redizajn historického parku, pridalo programovanie, „foodtrucks“ (pojazdné stánky s občerstvením), kiosk plný hier a pracovnú pozíciu pre človeka, ktorý sa stará o denný režim parku. Foto: Project for Public Spaces

Ako sa to premieta do čísel?
Výnos z mestskej pláže dosahuje ročne pol milióna dolárov. Ten malý plážový bar, ktorý funguje od mája do októbra, dokáže zarobiť toľko peňazí. Zamestnávajú veľa ľudí, vznikli nové pracovné miesta. Tieto čísla sa teraz sledujú, ale najväčším úspechom je to, že teraz je priestor inkluzívny – používajú ho a cítia sa v ňom dobre rozmanití ľudia – v porovnaní s tým, keby sa tam cítili nevítaní, alebo keby prišli iba na konkrétne podujatie alebo predstavenie nejakého konkrétneho umelca. A ďalšie ukazovatele úspechu? V roku 1990 pracovalo v centre Detroitu 60 tisíc ľudí. Tento rok už je to 100 tisíc, takže ide o 40-percentný nárast počas 15 rokov. To je jasný znak toho, že snaha zlepšiť centrálny verejný priestor je úspešná a pre firmy je opäť atraktívne sídliť a zamestnávať ľudí v centre mesta. Len minulý rok pribudol v tejto oblasti tucet nových obchodíkov, kaviarní a barov, v okruhu jedného bloku od parku. Ľudia prichádzajú, hlasujú za toto miesto svojimi nohami.

Priniesť nových ľudí, firmy a prevádzky je veľmi pozitívne pre mestá ako Detroit, ktoré čelilo obrovskej kríze. V iných mestách však vidíme negatívne dopady džentrifikácie, tj. že nasťahovaním vrstiev obyvateľstva s vyššími príjmami, alebo pod tlakom turizmu, a súvisiacim rastom cien nehnuteľností sú vytláčaní alebo obmedzovaní pôvodní obyvatelia. Ako v projektoch verejných priestorov udržať balans medzi tým, čo je ešte pre miestne komunity prínosné a čo im môže uškodiť?
Nemáme na to jedno zázračné riešenie, ale zásadou by vždy malo byť, že ľudia, ktorí tam teraz žijú, by mali byť aktívne zapojení procesu a mali by si uplatniť nárok na priestor ako svoj vlastný. Z hľadiska verejných priestorov – pretože sa zaoberáme predovšetkým priestormi, ktoré nie sú na prenájom, a snažíme sa vytvárať verejnú sféru, ktorá je prístupná všetkým – cez placemaking pomáhame miestnym dlhodobým rezidentom, ktorí môžu byť ohrození vysťahovaním, aby boli prítomní vo verejnom priestore, domáhali sa svojho miesta, uvedomovali si, že miesto je pre nich a že naň majú skutočný nárok. Keď proces funguje, tak miesto podporuje a poukazuje na to, čo je lokálne, autentické, na kultúru a aktivity miestnej komunity, a nepodporuje džentrifikáciu. Problém prichádza, keď sa mestá a dizajnéri sústredia na programy a služby, ktoré by mali prilákať nejakú konkrétnu skupinu ľudí – ako napríklad „mladých kreatívcov“. Ale čo všetci ostatní?

V ideálnom prípade by mali byť do tvorby vízie priestoru zapojené rozmanité skupiny a všetci zainteresovaní, a to by sa malo odraziť na programovaní a vybavení miesta. Ale naozaj zapojiť každého do procesu je veľmi náročné...

Samozrejme, je jednoduchšie hovoriť s „mladými kreatívcami“ – lebo prídu na stretnutie, používajú sociálne médiá, vyplnia online dotazník – než so seniormi, ktorí možno na stretnutie prídu a možno nie, možno chcú a možno nechcú žiadnu zmenu. Je skutočne náročnou úlohou zmysluplným spôsobom zapojiť existujúcu komunitu. Ale potrebujeme naozajstnú, úprimnú snahu zapojiť ľudí, ktorí sú na mieste – ale tiež pochopiť napríklad to, prečo nejaké miesto nepoužívajú. Dôvod môže byť samozrejmý, keď tam nie je žiadne vybavenie, ale niekedy sú za tým miestne udalosti, politické alebo osobné vzťahy, ktoré z verejného priestoru robia mŕtve miesto. Inkluzívny proces umožňuje takéto záležitosti vyriešiť alebo uzavrieť. Videli sme, ako to funguje aj v konfliktných situáciách. Náš spolupracovník napríklad pracoval v Izraeli, vo východnom Jeruzaleme a hľadal spôsoby ako spojiť palestínsku a židovskú komunitu. Alebo v Kosove, kde podporujeme lokálnych partnerov vo využívaní placemakingu, aby spojili rozdelené komunity okolo tvorby konkrétneho miesta.

Prečo placemaking môže pomôcť práve v konfliktných situáciách?
V politických, etnických alebo kultúrnych konfliktoch pomáha, keď sa pozornosť všetkých sústredí na konkrétne problémy a praktické riešenia. Placemaking dokáže spojiť ľudí pragmatickým spôsobom – bavíte sa konkrétne, o veľmi špecifickom mieste. Je to spôsob ako začať dialóg a priviesť k spolupráci skupiny, ktoré sú v konflikte v iných témach. Takto sa aspoň navzájom vypočujú. To isté platí pre miesta, ktoré sú pod tlakom džentrifikácie, lebo tá je vo svojej podstate konfliktná.

Aké nástroje alebo opatrenia vo vašich projektoch pomáhajú procesy gžentrifikácie potlačiť?
Najlepšie, čo zatiaľ vieme urobiť, je existujúce komunity naozaj výrazne zapojiť a dať im možnosť miesto považovať za svoje. Diskusia o rozvoji miesta sa dá tiež rozšíriť, a zahrnúť do nej témy miestneho podnikania, bývania, škôl a rôznych iných potrieb. Napríklad v časti Brooklynu pôvodní obyvatelia štvrte nie sú priamo vytláčaní, ale je pre nich stále menej pohodlné žiť tam, pretože malý lacný obchodík, do ktorého chodili denne kupovať jedlo, alebo miesto, kam zvykli zájsť na kávu, nahradila iná prevádzka. Ako placemakeri a placemakerky nemáme kontrolu nad tým, či sa otvorí nová prevádzka alebo či tá s dlhšou tradíciou zostane otvorená. Ale môžeme podporiť existujúce miestne obchody, aby poskytovali tovar alebo služby vo verejnom priestore a zamestnávali miestnych ľudí na práce, ktoré je v ňom potrebné spraviť. Neverím, že spôsob, ako bojovať s džentrifikáciou, je nezlepšovať miesta, nezlepšovať životy ľudí. Nemyslím si, že chceme žiť na miestach, ktoré sú neprívetivé a pusté, len aby sa nám nezvýšil nájom. Všetci by sme sa mali snažiť robiť svoje životy a životy ľudí naokolo lepšími, nie horšími. Nemali by sme našu verejnú sféru ponechať v zlom stave len preto, aby nikto iný nemal záujem ju tiež zdieľať a tešiť sa z nej. To nie je cesta úspechu. Stratégia, ktorá funguje, je podporovať lokálne prevádzky a obyvateľov a zapojiť ich do toho, čo sa deje vo verejnom priestore, aby mohli mať úžitok z vyššieho počtu ľudí, z nových sociálnych prepojení, bohatšieho života a prípadne aj viac peňazí, a nemuseli sa sťahovať inam.

Miestne samosprávy majú množstvo významných kompetencií a nástrojov, napríklad určujú otváracie hodiny prevádzok, čo má veľký vplyv na miestne podnikanie, ale aj na život vo verejných priestoroch. Stretli ste sa počas vašej praxe so zrevidovaním miestnych regulácií a legislatívy tak, aby podporovala ciele premeny miesta, alebo aby odrážala výsledky procesu placemakingu?
Niekedy musia byť miestne normy a regulácie preskúmané a prepracované, aby dávali zmysel v „novom svete“, kde sú verejné priestory zdieľanými, živými miestami. Ako súčasť intervencií je často veľký záujem robiť vo verejnom priestore oslavy a rôzne podujatia. Sú atraktívne, dokážu pozdvihnúť úroveň verejného priestoru a výťažok z nich môže tiež pokryť náklady na údržbu a programovanie. Na tento typ podujatí je ale často veľmi zložité získať povolenia, pretože sa môžu dotýkať zákonov a vyhlášok, ktoré limitujú komerčné aktivity vo verejných priestoroch, predaj jedla a alkoholu alebo akýkoľvek predaj. Napríklad v USA sú veľmi prísne vyhlášky (ABC laws), ktoré regulujú konzumáciu alkoholu a prakticky zakazujú nielen predaj, ale aj pitie alkoholu na verejnosti. Zvlášť na juhu USA sa vyžaduje, aby podujatia, na ktorých sa podáva alkohol, mali policajný dozor a oplotenie. Každé mesto má inú verziu týchto vyhlášok. Regulácie sa týkajú aj podujatí na pódiách, reprodukovaného zvuku apod. To všetko vplýva na programovanie miesta. Vo veľa prípadoch s miestnymi partnermi a samosprávou spolupracujeme na tom, aby svoju vyhlášku zrevidovali, ak na to je dostatočná vôľa miestnych poslancov. Alebo aby aspoň udelili výnimku či našli kompromis, aby sa podujatia mohli uskutočniť a aby sa napríklad mohlo v parku na letnej terase podávať pivo bez toho, aby ju obklopoval takmer dvojmetrový plot, a namiesto neho stačili stĺpiky s lankami. Ale v mnohých mestách sa deje skutočná zmena legislatívy, pretože takéto využitie verejného priestoru vidia ako pozitívne a produktívne a pretože ľudia chcú stále viac dynamických aktivít.

Čo je dôvodom pre zmenu perspektívy miestnych samospráv?
Spája sa to, aspoň v USA, s rastúcou potrebou ukázať, že verejný priestor bude ekonomicky sebestačný. Rozumiem tejto potrebe, ale považujem to za veľmi skreslený pohľad. Keď sa stavia škola, nikto neočakáva, že bude na seba zarábať. Je úplne samozrejmé, že je to verejné dobro a že všetci platíme dane, aby bolo o deti postarané. S verejnými priestormi to často nie je ten prípad. Zvlášť na miestach, do ktorých sa predtým veľmi neinvestovalo – a nezáleží na tom, či je to v Spojených štátoch alebo v tejto časti Európy –, väčšinou počujeme od samosprávy: „Veď sadíme kvety dvakrát ročne a stále vynášame smeti. Ale môžete navrhnúť lavičku, čo nepotrebuje žiadnu údržbu?“. Každá ďalšia investícia, ktorú priestor vyžaduje, ak má byť aktívne využívaný – pravidelný program, fyzické zlepšenia, atď. –, je považovaná za niečo extra, ako keby nebolo potrebné, aby za to platila samospráva. Kvalitné verejné priestory a možnosť si ich užívať blízko svojho bydliska nie je žiadna extra služba, luxus, ktorý si zaslúžia iba niektorí, je to základné ľudské právo. A verejné zdroje by na ich tvorbu mali byť pridelené rovnako, ako sú určené na cesty a parkovanie.

Ale práve kvôli tomu očakávaniu, že verejný priestor si nejako na seba zarobí, prichádzajú ľudia s neuveriteľne kreatívnymi spôsobmi, ako pokryť aspoň časť nákladov. Ľudia venujú množstvo času, práce, vedomostí, dizajnových nápadov, vlastnými rukami pracujú, stavajú ihriská či lavičky, aby zlepšili svoje okolie. Ak sa posnažíme, nájdeme v komunite množstvo partnerov, ktorí budú ochotní podieľať sa na tom, aby verejné priestory fungovali. Či je to fundraisingová party pre park priamo v parku, alebo organizovanie kurzov zdarma, ukazuje to iný spôsob uvažovania a podporu, ktorú má miesto. Kľúčové je to, že nechceme, aby boli priestory privatizované, ale aby zostali verejnými. To ale znamená, že pre ne potrebujeme verejnú podporu, ktorá sa musí premietnuť aj do podpory finančnej.

Mestská pláž v parku Campus Martius, Detroit. Foto: Project for Public Spaces

Mestská pláž v parku Campus Martius, Detroit. Foto: Project for Public Spaces

Verejný priestor teda potrebuje verejné financie. Čo ak peňazí aj tak nie je dosť? Ako rozvíjať verejné priestory so zapojením súkromných partnerov bez toho, aby sa podriadili privátnym zámerom alebo slúžili iba komerčnému využitiu?
V USA je jedným z takýchto spôsobov verejno-súkromné partnerstvo (public-private partnership). Pred 6–7 rokmi som si v strednej Európe všimla, že ľudia sa tohto prístupu obávali, predpokladali, že ide o koncesie – samospráva vyhlási tender a vybraný koncesionár prevezme a prevádzkuje napr. reštauráciu v parku. A „samozrejme“ budova a priestor okolo sa stávajú súkromnými a časom vidíme, ako sa park stáva reštauračným priestorom. To je v poriadku pre tých, čo si to môžu dovoliť, ale pre širokú verejnosť to nie je dobré riešenie. Ale videla som, ako sa toto veľmi jednoduché chápanie verejno-súkromného partnerstva vo vašom regióne vyvíja. Dnes tu vidím oveľa viac sofistikovaných prístupov a pochopenie, že to nemusí znamenať, že si súkromník priestory prenajme, vlastní, alebo ich nejako kontroluje. Je stále bežnejšie, že samosprávy žiadajú o súkromné príspevky na konkrétne oblasti alebo fyzické elementy. Dokonca máte podporu súkromných nadácií a združenia a spolky, ktoré podporujú miesta ďalšími rôznymi spôsobmi, bez toho, aby sa mesto muselo daného miesta „vzdať“, čoho sa mnohí obávajú. A existujú predsa aj možnosti regulácie, aby sa to vyvážilo. Skvelé parky všade na svete sú plné kaviarní a reštaurácií, takže sa to musí dať zvládnuť. Nechceme, aby sa verejné miesta premieňali na súkromné, ale musíme to spraviť tak, aby verejné miesta fungovali na úrovni, akú si vyžaduje dnešný spôsob života. Prázdny park, v ktorom sa nič nedá robiť, nie je o nič lepší než privátny park.

Témy privatizácie, ale aj funkčnosti verejného priestoru sa dotýka aj parkovanie. Napríklad na Slovensku zákon dovoľuje zaparkovať auto na chodníku, v prípade, že ponecháte priestor široký 1,5 metra pre chodcov. Parkovacie miesta sa s rastúcim dopytom oficiálne kreslia aj na existujúce chodníky...
To je úplne neakceptovateľné. Nikto to už takto nerobí. Nemyslím si, že parkovanie by malo byť pre verejnosť automaticky zadarmo. Je jedna vec, keď žijete v komunite, kde jediná možnosť, ako sa niekam dostať, je súkromným vozidlom, ale ak existujú iné možnosti pre dopravu, za parkovanie by sa malo platiť. Otázka všetkým, ktorí riešia túto tému, by mala byť: Úprimne, aké je najlepšie možné využitie tohto chodníka? Je lepšie, keď tu zaparkujete, alebo keď sa ľudia budú môcť bezpečne a pohodlne pohybovať vo svojom meste? A čo pozdvihne kvalitu života miestnych ľudí? Sú to autá, alebo ľudia? Keď plánujete pre autá, budete mať viac áut. Keď plánujete pre ľudí, príde viac ľudí. A to je to, čo by sme všetci mali robiť – mali by sme plánovať pre ľudí.

Paradoxne sú to práve miestni ľudia, ktorú sa väčšinou sťažujú na zredukovanie parkovacích miest alebo tvorbu peších zón...
To isté platí pre veľa nákupných zón v USA. Obchodníci sa obávajú, že ich zákazníci nebudú môcť prísť k obchodu autom a že prídu o tržby. Výskum však dokazuje, že viac pešieho pohybu, viac okoloidúcich chodcov znamená viac potenciálnych zákazníkov. Autá nenakupujú, nakupujú ľudia. Ak im dáte miesto na parkovanie na zmysluplnom mieste a zaujímavé prostredie, ktorým sa môžu prechádzať, sú schopní prejsť väčšiu vzdialenosť, nemusia zaparkovať rovno pred obchodom. Samozrejme, sú výnimky, napríklad veľmi starí ľudia alebo ľudia so znevýhodnením. Ale všeobecne by mali ľudia môcť mestom predovšetkým kráčať. Ale ak je chodník zabratý parkujúcimi autami, stáva sa pre chodca prostredie nepriateľským, chôdza je namáhavá a nepríjemná. Aj v obytných zónach chcú ľudia parkovať rovno pred svojím domom, ako keby nikdy nevyšli z auta a „preleteli“ z neho rovno do svojho domu bez toho, aby sa nohami dotkli chodníka. Je to veľký problém, ale treba konať rozumne a parkovanie na chodníkoch zakázať. Pozitívnu zmenu vidíme v Európe aj v Spojených štátoch. Nepoznám žiadne európske veľkomesto, ktoré by ešte dovoľovalo parkovanie na chodníkoch. A pozrite sa, ako sa zmenila Praha. Nebolo to dávno, keď aj tu parkovali autá na chodníkoch.

Aké inovatívne prístupy alebo organizačné zmeny v samosprávach vnímate ako prospešné pre tvorbu kvalitných verejných priestorov a úspešný placemaking?
Veľké výzvy v mestách nemôžu byť vyriešené bez strategického myslenia, všetko sa nedá riešiť len územnými regulačnými plánmi. V USA je veľkou témou, ako prepojiť všetky odbory expertízy a politické riadenie tak, aby podporovali miesto. Zvlášť vo väčších samosprávach, kde vidia hodnotu placemakingu, sa vytvárajú celé nové oddelenia, či je to „oddelenie pre placemaking“ alebo „oddelenie verejného priestoru“. Preto som veľmi zvedavá, čo presne robí pražský Institut plánovaní a rozvoje. V menších mestách som videla veľmi úspešné komisie alebo výbory, v ktorých sedia za jedným stolom zástupcovia všetkých oddelení. A nie sú zamerané len na konkrétny projekt, ale ich členovia sú dlhodobo zapojení do rozhovorov o všetkých projektoch týkajúcich sa verejných priestorov, takže získavajú prehľad a skúsenosti.

Naozaj to funguje, keď sa stretnú všetky potrebné oddelenia aj politici?
Pretože sa snažíme zmeniť spôsob, ako uvažujeme a pracujeme ako profesionáli v rôznych oblastiach dotýkajúcich sa verejného priestoru, zdieľania priestoru a zdrojov, nevidím dôvod, prečo by sme nemali premyslieť, ako sú okolo týchto tém štrukturované samosprávy. Pre zamestnancov samospráv je veľmi užitočné môcť sa pravidelne obrátiť na človeka z iného oddelenia. Funguje to veľmi efektívne. Ale môže to aj zlyhať, a väčšinou sa to stane preto, že do komisie boli obsadení ľudia na juniorských pozíciách. Takže mohli byť veľmi dobrí, veľmi zapálení pre projekty, ale seniorské vedenie ich vlastne nepočúvalo, lebo dôvod, pre ktorý úlohy zverili im, bol, že týmto témam vlastne neprikladali význam. V iných prípadoch neboli prítomní ľudia, ktorí majú rozhodovacie právomoci. Ale čím skôr sú do procesu zapojení politickí zástupcovia, tým lepšie, pretože potrebujú rozumieť „odkiaľ fúka vietor“, takže keď dôjde k tomu, aby zmenili vyhlášku, udelili povolenie alebo poskytli potrebnú službu, sú na to pripravení.

Niektorí miestni obyvatelia nedostatky verejných priestorov začínajú riešiť po svojom – upratujú mesto, či dokonca opravujú chodníky, investujú veľa energie, aby sa ich okolie zlepšilo. Aký by bol podľa vás konštruktívny prístup samosprávy k snahe obyvateľov byť súčasťou riešenia?
Ako povedala antropologička Margaret Mead: „Nikdy nepochybujte, že malá skupina ohľaduplných obyvateľov môže zmeniť svet. Je to to jediné, čo ho kedy zmenilo.“ Takže ľudia by mali robiť veci vo svojich verejných priestoroch. A ak majú začať aj bez povolenia? V poriadku. Samozrejme, kým sú zásahy zmysluplné. Zvlášť na úrovni susedstiev je priestor pre veci, ktoré si vyrobia ľudia pre seba. Ale sú miesta, kde mesto môže chcieť, aby verejné priestory vyzerali určitým spôsobom, podľa toho, aký obraz o sebe chce ukázať svetu. Ale vždy je priestor na to, aby sa ľudia zapojili do aktivít na premenu a programovania miesta, ak o to majú záujem. Ale jediný spôsob, ako dlhodobo udržať ich nadšenie a odhodlanie zlepšovať svoje okolie, je dať im uznanie za ich prácu. Uznanie, nie odmenu. Ľudia nerobia veci vo svojom okolí preto, lebo očakávajú, že za ňu budú platení, ale preto, že chcú vidieť, ako sa ich snaha môže prípadne vyvinúť do niečoho väčšieho, lepšieho alebo stabilnejšieho.

Ako ale miestnu samosprávu a obyvateľov priviesť k diskusii o tom, čo toto „väčšie“ a „lepšie“ má byť? Čo ich dokáže spojiť, aby spolupracovali na zdieľanej vízii?
Súdržnosť som často videla vo chvíľach, keď samospráva a jej obyvatelia čelili vonkajšiemu ohrozeniu, napríklad prírodnej katastrofe, alebo štát pripravoval nejaký nepriaznivý zásah. Takže, bohužiaľ, je to najmä čas krízy, ktorý ich privádza k tomu, aby konali spoločne. Na každodennej báze vidím, že malé samosprávy sú oveľa vnímavejšie voči svojim obyvateľom a majú rýchlejšiu odozvu. Príčiny sú očividné – každý každého pozná, aj miestni poslanci sú vnímaní ako miestni obyvatelia, susedia. Vo väčších mestách funguje zodpovednosť, vymožiteľnosť inak. Ale pokiaľ zamestnanci samosprávy o svojej práci skutočne uvažujú ako o službe verejnosti a snažia sa verejnosti porozumieť, vždy sa nájde priestor na vyjednávanie a dohovor. Keď sa obyvatelia a ľudia, ktorým zverili rozhodovanie, k sebe správajú so vzájomným rešpektom, vzniká „spoločná pôda“ a možnosť vyriešiť problémy spoločne oveľa kreatívnejšími spôsobmi. Rada pre obe strany teda je: stretnite sa a vzájomne sa počúvajte. Niekedy nedorozumenia vznikajú len preto, že každý myslí na to, čo chce sám povedať, a nepočúva, čo hovoria ostatní.

Rastúca urbanizácia očividne vytvára tlak aj na verejné priestory. Z mnohých výziev, ktoré to prináša, čo môže práve placemaking pomôcť vyriešiť?
Dôvod, prečo sa placemakingu a verejným priestorom vo všeobecnosti teraz venuje taký obrovský záujem, je, že potrebujeme premyslieť, ako vnímame a využívame verejnú sféru a všetky naše verejné zdroje, nie len parky a námestia. Toto myslenie musí zahŕňať zdroje, ako sú knižnice, kultúrne inštitúcie, múzeá, školy, dokonca aj radnice alebo súdy. Placemaking je jedným z elementov tohto nového, holistického myslenia o mestách. Nie je to jediný nástroj, ale práve placemaking môže urobiť lepším život všetkých ľudí, vrátane komunít, ktoré sú vylúčené alebo rozdelené veľkými nerovnosťami v príjmoch, vzdelaní... Pretože verejné priestory zdieľame všetci a všetci by sme z nich mali mať potešenie. Súčasný konzumerizmus je veľmi dobrý v tolerovaní vylučovania a sociálnej nerovnosti. A ľudia sa s tým veľmi rýchlo zžili – pri nákupoch v drahých butikoch prechádzajú okolo ľudí, ktorí žobrú na ulici, a ani sa nad tým nezamyslia. Preto potrebujeme zámerné zapájanie, veci sa nezmenia len preto, že ľudia sa stretajú na ulici. Vďaka dnešnému liberálnemu konzumerizmu je veľmi ľahké povedať o iných „Veď tu môžete byť, nám to nevadí...“ Ale tolerancia nestačí. Potrebujeme oveľa viac. Tým, že robíme túto prácu vo verejnej sfére a verejnom záujme, vyjadrujeme tým rešpekt k iným a skutočnú túžbu byť pozorní k ich problémom a nielen ich tolerovať.

Poznámka: Odborníci v oblasti mestského rozvoja, ktorí pôsobia v organizácii PPS, vytvorili rozsiahlu metodiku placemakingu a implementovali ju už v 43 krajinách na celom svete a vo všetkých štátoch USA. Tisícom komunít pomohli premeniť ich verejné priestory na životaschopnejšie, radostnejšie a bezpečnejšie miesta. PPS je strediskom medzinárodného hnutia placemakingu a rozširuje svoje know-how prostredníctvom konferencií, prednášok, tréningov pre odborníkov z rôznych odborov, vrátane pracovníkov samospráv, ako aj cez svoju stránku www.pps.org.

Rozhovor bol pôvodne uverejnený v Smart Cities 3/2016

11 princípov tvorby miesta podľa Project for Public Spaces

(voľne preložila Dominika Belanská, zdroj: www.pps.org/11steps/)

Ako premeniť verejný priestor na živé miesto komunity? PPS zhrnulo základné elementy úspešného postupu do jedenástich odporúčaní:

1. Komunita je expert. Identifikujte talenty a potenciál v rámci komunity. Zapojte ľudí od začiatku, lebo oni sú nositeľmi kľúčových informácií o priestore. Keď si projekt premeny vezmú za svoj, pomôže to v procese aj vo výsledku.

2.  Pekný dizajn nestačí. Aby sa priestor premenil na miesto komunity, musí byť nielen vizuálne príťažlivý, ale aj poskytovať dostatok aktivít a využití.

3. Nájdite partnerov. Miestne inštitúcie, múzeá, školy, združenia apod. poskytnú projektu podporu a pomôžu pri realizácii.

4. Pozorujte ľudí. Zistite, aké aktivity v priestore (ne)robia, čo je potrebné zmeniť, čo chýba.

5. Vytvorte spoločnú víziu. Aké aktivity, imidž, atmosféru... má mať vaše miesto?

6. Začnite petúniami – ľahko, rýchlo, lacno. Experimentujte s krátkodobými zásahmi, zistite, čo naozaj funguje, zlepšujte miesto postupne a priebežne.

7. „Triangulujte“. Umiestňujte prvky a funkcie v priestore nie ako samostatné elementy, ale tak, aby prirodzene pritiahli a prepojili viac ľudí.

8. Neberte odpoveď „to sa nedá“ ako definitívnu. „Tvoriť dobré miesta“ zvyčajne nebýva napísané v náplni práce. Ukážte spolupracovníkom význam miesta cez malé zlepšenia, poukážte na úspešné príklady, aby ste prekonali prekážky.

9. Forma podporuje funkciu. Najskôr treba vedieť, ako má miesto fungovať, až potom, ako má vyzerať.

10. Na peniazoch (až tak) nezáleží. Výdavky na oživenie priestoru sú dobrou investíciou. Navráti sa v nadšení ľudí a hodnotách, ktoré obľúbený verejný priestor prinesie mestu či obci.

11. Nikdy nie je „hotovo“. Komunita sa neustále mení, veci sa opotrebúvajú. Miesto potrebuje priebežnú starostlivosť a flexibilnú správu.