InformacieSKA.sk

Súťaže sú prejavom kultúry spoločnosti

Bohumil Kováč06.07.2016Súťaže
Súťaže sú prejavom kultúry spoločnosti

Súťaže - toto krátke slovo je jedným z najfrekventovanejších v našej odbornej komunite. Vyslovujeme ho najmä keď vidíme, že okolo nás vznikajú stavby nie hodné našich kultúrnych predstáv.

Napríklad rekonštrukcia Štúrovej ulice v Bratislave by z dosiek alebo počítačov architekta takto nemohla vzísť – koncepčne ani v detaile. Vybral som si ako príklad práve verejný priestor, pretože ten by mal byť reprezentantom našich najvyšších tvorivých kvalít a jeho chrakter, estetika je zásadná pre vnímanie kvality obrazu mesta. Mesta, ktoré je hlavné mesto a teraz aj stredobodom Európy. Ešteže europolitici nechodia pešo a električkami, žiaľ, asi ani doma. Inak by nemohli na toto odklepnúť peniaze. A práve v takomto prípade stavby, ktorá je verejným priestorom, nebola vypísaná verejná súťaž. My, samozrejme, myslíme verejnú súťaž návrhov, teda takú, ktorá by v konkurencii mnohých iných riešení vybrala to, ktoré najviac presvedčí porotu, a tá ho odporučí nám, mestu, občanom. Popravde ale, tak tvrdia naši oponenti, verejná súťaž vypísaná bola – ale s kritériom najnižšej ceny. Nie stavby, ale projektu. A tak sa vlastne dá povedať, že výsledok je toho druhu súťaže vlastne hoden. Rakúšania mali v reklamách, keď bolo niečo drahšie, slogan – die kvalität, die auch steht. Alebo ako Baťa vravel, „nie som taký bohatý, aby som si mohol dovoliť lacné. Možno tak vravel preto, že myslel ako súkromník, myslel na vlastné vrecko. Ale tí, čo rozhodujú o našich verejných prostriedkoch, rozmýšľajú inak – za najlacnejšie (projekty) drahé, podľa možností čo najdrahšie (riešenia). Hlavne, že sa to nedá porovnať s iným návrhom, či nejestvuje nielen technicky a architektonicky, teda esteticky, ale aj ekonomicky lepšie riešenie. Mám obavy, že toto sa u nás stáva cieľom tých, ktorí o verejných financiách rozhodujú. Myslia tiež na vlastné vrecko, ale na iné ako verejné a inak ako šetrením. To sa spravidla deje na nesprávnom mieste, keď sa šetrí na projektoch a nie na riešeniach. Pred pár rokmi sme na Ústave urbanizmu Fakulty architektúry STU v Bratislave dostali výzvu mesta zúčastniť sa obchodnej súťaže na spracovateľa územného plánu zóny exponovanej lokality v Bratislave-Starom Meste. Odpoveď bola jednoznačná: naša inštitúcia sa principiálne nemôže zúčastniť súťaže, kde je kritériom najnižšia cena. Žiaľ našli sa iní, čo na túto hru pristúpili. Navrhli cenu, ktorá nemohla pokyť ani priame vecné náklady spojené so spracovaním územnoplánovacej dokumentácie. Podobne nás na istý čas, pokiaľ komora nevyrokovala s ÚVO metodické usmernenie, pricvikli do defenzívy elektronické aukcie založené na licitácii ceny duševnej práce smerom nadol. Aj tu sa, žiaľ, niektorí architekti takýchto „súťaží” zúčastnili. Ťažko ale potom presvedčujeme spoločnosť o tom, že by tu mali byť iné súťaže a dokonca že by sa mal obnoviť honorárový poriadok.

Česká komora architektov na svojej stránke kladie otázku, prečo je súťaž výhodná. Myslí tým, samozrejme, súťaž návrhov. Otázka je určená potenciálnym vyhlasovateľom a má ich presvedčiť o efektivite postupu hľadania riešenia postupom prostredníctvom súťaže. Ale otázka evokuje skôr hľadanie ekonomicky a prakticisticky zameraných odpovedí. Ja by som ešte pred túto otázku položil otázku inú, podľa mňa zásadnejšiu: prečo je súťaž potrebná? V odpovedi by som zdôraznil na prvom mieste kultúrny rozmer problematiky súťaží. Keď je staviteľstvo fyzickým zrkadlom kultúry spoločnosti, tak architektonické, urbanistické a krajinárske súťaže sú neoddeliteľné od stavebnej kultúry. Kultúrna spoločnosť, ktorej záleží na kvalite prostredia, vidí v súťažiach prirodzený nástroj. Je zlou vizitkou spoločnosti, ak ju treba o význame súťaží presviedčať. Nehovoriac o tom, že je to aj únavné. Ale ochabnúť sa tu nedá.

Na otázku, prečo máme málo súťaží, vidím primárne odpoveď v nezrelosti kultúrnej vyspelosti spoločnosti. Pre kultúrne vyspelú spoločnosť je súťaž nielen prirodzeným prostriedkom, ale je v prvom rade prirodzene demokratickým riešením formou výberu. Nie ceny, ale konkrétnej ponuky na riešenie. Ani politikov si nevyberáme za najnižšiu cenu (inak by to bolo zaujímavé..., ale ako sa ukazuje v práve aktuálnej kauze, niektorým sa oplatí robiť aj zadarmo), ale podľa ponuky ich návrhov, programov. Môžeme sa pri tomto výbere aj pomýliť, ale niet lepšieho postupu. Áno, súťaž návrhov – jej príprava, priebeh, výsledky, ich akceptácia - sa javia oproti jasnému výberu najnižšej ceny ako zložitý postup. Ale kultúrne a demokratické rozmery súťaže návrhov sú dôležitejšie a prekážky vidí len ten, kto ich chce vidieť. Súťaž návrhov sa v kultúrnej spoločnosti súčasne stáva predmetom verejnej diskusie, keďže formovanie životného prostredia je vecou verejnou bez ohľadu na to, či sa uksutočňuje ne privátnych alebo verejných pozemkoch, za privátne alebo verejné prostriedky. Súťaže návrhov sú súčasne príležitosťou na diskusiu odbornej verejnosti - poroty, súťažiacich...) s ostatnou verejnosťou. Ak nám takéto diskusie budú absentovať, nemáme šancu zvýšiť v tejto oblasti kultúrne povedomie spoločnosti. V tom vidíme aj spoločensko-edukačný význam súťaží.

Za kultúrnu funkciu súťaží považujeme aj formu prezentácie a v neposlednom rade aj archiváciu jej výsledkov. Zverejnenie súťažných návrhov (napr. usporiadaním výstavy súťažných návrhov, zverejnením na internete, vydaním katalógu…), diskusia poroty s verejnosťou (menej už so súťažiacimi - tí by mali rozhodnutie rešepktovať) sú dôležitým nástrojom záujmu, ale aj formovania odborného povedomia verejnosti. Archivácia návrhov má veľký význam pre neskoršie generácie, ich kultúrne povedomie. K tomu budú potrebovať niečo zdediť. Teraz je napríklad 50. výročie medzinárodnej súťaže na Petržalku, ktorá je predmetom odborných a aj vedeckých ohliadnutí (pozn. č. 1). Ale kde sú tie návrhy, výkresy, modely? Urbanistická veda napríklad z pozícií súčasného poznania dokáže potvrdiť, či vývoj potvrdil odborný výsledok súťaží alebo či tam nebol iný návrh, ktorý nebol uskutočnený, ale priniesol odborný odkaz riešaci súčasné problémy. Preto, akokoľvek je veta zákona a súťažného poriadku SKA “vyhlasovateľ vráti kompletné súťažné návrhy tým účastníkom súťaže, ktorých návrhy neboli ocenené a odmenené” právne správna, nie je dobrá odborne a kultúrne. Najlepším riešením by bolo odkúpenie všetkých návrhov, alebo aspoň povinnosť vyhlasovateľa podrobne zdokumentovať všetky doručené návrhy, vrátane vyradených. Poznáme prípad le Corbusiera, ktorého návrh bol vyradený, pretože nebol zhotovený čínskym tušom.

Vyhlasovateľ - najmä verejný - by sa nemal na súťaž pozerať len očami ekonomického efektu, ale aj ako mecenáš, podporovateľ architektúry – matky umenia, podporovateľ slobody tvorby. Vyhlásenie súťaže by malo byť najmä prejavom jeho vlastnej slobody.

Súťaž má aj profesijne pespektívny efekt. Je príležitosťou pre mladých. Preto sme odporcovia akýchkoľvek limitov účasti. Nemôžu byť predsa finančné obraty projekčných kancelárií kritériom účasti ako prejavom skúsenosti. Nie vždy totiž vznikol tento základ eticky. Len tak vznikne príležitosť pre mladých – presadiť sa názorom a následnou realizáciou. Aj to je dôvod, prečo by spoločnosť mala uprednostňovať súťaže návrhov. Inak budúce generácie nepesvedčíme o významne súťaže ako prostriedku na získavanie zákazky.

Kedysi boli vyhlasované špeciálne súťaže a workshopy pre mladých (aj keď len ideové) - napr. ZSA, dnes SAS akcie pre architektov do 35 rokov. Tie často pomohli nielen verejne prezentovať konfrontáciu mladých myšlienok a zapísať ich mená do povedomia verejnosti, ale dodať im aj odborné sebavedomie a naštartovať profesijnú dráhu. Sám som absolvoval takéto podujatia. Pevnú pôdu pod nohami vo svojej tvorivej, ale aj pedagogickej kariére som získal výhrami v súťažiach na Semily (samostatne) a Nový Jičín (s Pavlom Kosnáčom). Následne mi bol zverený územný plán bez akýchkoľvek predošlých skúseností... Dôvera vyhlasovateľa, ale aj sebavedomie z výsledku v súťaži však dodalo vieru, že dielo sa podarí. A myslím, že sa tak aj stalo. P. Kosnáč má realizovanú peknú stavbu a ja s kolegami z FA STU v Bratislave územný plán, ktorý bol dokonca neskôr odmenený. K tomu by nedošlo, ak by platili limity účasti a ak by vyhlasovateľ nemal odvahu zadať zákazku mladým. Súťaže sa majú vyhlasovať aj s touto ambíciou – ponúknuť príležitosť mladým, resp. najmä im. Napríklad súťaže piesní často poukazujú na potenciál začínajúcich autorov a interpretov.

Súťaž sa po vyhlásení často stáva ostro sledovaným vlakom. Pred sprofanovaním súťaží v očiach verejnosti sú veľmi dôležité pravidlá súťaže a porota. Súťaž na českú Národnú technickú knižnicu v Prahe musel napokon rozhodnúť až súd. Elitná porota (možno práve preto), žiaľ, nerozhodovala podľa napísaných pravidiel, ale podľa svojich. Bol to príklad uplatnenia pravidiel autority pred autoritou pravidiel. Porota je delegovaná vyhlasovateľom a je arbitrom a odborným garantom súťaže.

Účasťou v súťaži jej vyslovujú dôveru aj súťažiaci. Tento mandát dôvery si musí porota stále uvedomovať. Porota má výhodu v tom, že sama je najdôležitejším strojcom a schvaľovateľom súťažných podmienok, teda najmä požiadaviek na návrhy a kritériá ich posudzovania. Niekedy je vhodné skôr liberálne znenie podmienok (najmä v ideových súťažiach) ako adresné, kde má byť napr. depozitár kníh. Adresnosť podmienok by mala byť vyššia skôr pre tzv. projektové súťaže. Aj manuály súťaží na webových stránkach komôr by mali na otázky porotovania upozorniť, a to nielen vyhlasovateľa, ale najmä porotcov. Manuál poroty by tiež nezaškodil.

Overovaním súťažných podmienok sa komora pred svojimi členmi vyjadruje najmä k etike súťaže. Vyhlasovateľovi zasa naznačuje, že ak by vznikli v súťaži problémy napr. medzi účastníkmi z radov komory, bude prípadné spory a námietky riešiť v záujme vyhlasovateľa prednostne na svojej pôde. Komora overením verejnej súťaže (iné by sme ani nemali overovať) garantuje spoločnosti a svojim členom, že porotcovia a účastníci - autorizovaní architekti - sú viazaní aj Etickým poriadkom SKA. Preto by mala SKA vyžadovať, aby v záhlaví súťažných podmienok boli uvedené nielen príslušný zákon a Súťažný poriadok SKA, ale aj Etický poriadok SKA, podľa ktorého sa súťažiaci z radov komory vyhlasovateľovi a ostaným súťažiacim zaväzujú, že budú v súlade s ním konať a ctiť si aj výsledok súťaže. Častý jav – kritika odborného výsledku súťaže súťažiacimi, ktorí nevyhrali, robí v očiach vyhlasovateľov, ale aj ostatnej verejnosti súťažiam aj nášmu profesijnému stavu medvediu službu. Podnikateľ I. Kmotrík to využil, keď projekt národného štadióna, financovaného aj z verejných prostriedkov, zadal priateľovi a SKA podala námietky. „Keď som zadal projekt jednému architektovi, sú ostatní architekti nespokojní. Aj súťaž by vyhral len jeden architekt a ostatní by boli nespokojní,” argumentoval a postavil tak priame zadanie a súťaž za rovné...

Proti súťažiam sa často uvádzajú príklady výnimočných budov alebo urbanistických riešení, ktoré nevzišli zo súťaže. Nie vždy dobré alebo až ikonické riešenie nevzíde zo súťaže (pozn. č. 2), dokonca súťaž sama o sebe nie je ani zárukou, že taký výsledok prinesie. Ale aj vo futbale sa vie, že finále môže byť aj futbalovým odvarom a že mužstvo s najlepším prejavom vypadne, ale napriek tomu majstra hľadajú súťažou. Aj už spomenuté pesničkové súťaže sú toho častým dôkazom. Najväčšie hity spravidla nevznikli v súťažiach (z VCE si pamätáme Uda Jurgensa s Mercie Chérie, Cliffa Richardsa s Congratulations, Sandie Shaw s Puppet on a String, ABBA s Waterloo...), ale ako výsledok slobodnej tvorby. Ale my v architektúre nie sme v takom type slobodného povolania, ktoré sa realizuje voľnou ponukou diel. Aj preto potrebujeme súťaže, ich investorov - mecenášov, a to investorov kultúrnych, nie “lakomých”. Lebo ich šetrenie sa napokon môže obrátiť proti nim.

 

Pozn. č. 1: Ak sme vyššie spomenuli súťaže návrhov ako nástroj demokracie, pripomíname si blížiace sa 160. výročie anonymnej urbanistickej súťaže na Ring vo Viedni. V porote mali architekti drvivú menšinu a prevažovali porotcovia závislí na vyhlasovateľovi. Aj tak môžeme z dnešného pohľadu na jej priebeh realizáciu konštatovať, že bola demokratická a úspešná. Už len to, že v dobe autoritatívneho režimu sa vyhlásila súťaž, je nezvyčajné. Nie vždy platí medzi charakterom spoločnosti a súťažami priama úmera. Žial, naša spoločnosť, ktorá sa vyhlasuje za demokratickú, sa v tejto oblasti demokraticky nechová.

Pozn. č. 2: Jednou zo stavieb, ktorá nevznikla súťažou, je Mohyla na Bradle od D. S. Jurkoviča. Nielenže nevznikla zo súťaže, ale Jurkovič sa postaral, aby vyhlásená nebola. Ako rodák z Turej Lúky chcel svojmu spolurodákovi z Košarísk M. R. Štefánikovi venovať svoje dielo v ich spoločnom kraji. Mal pocit osobnej výzvy – k rodákovi aj ku krajine. Vznikla skvelá stavba a ak by bola súťaž, určite by tento návrh bol kandidátom na víťaza (predpokladám, že by Jurkovič nešiel vyjadriť sa k téme jedným hlasom porotcu, ale vlastným návrhom – je to častá dilema renomovaných, či súťažiť alebo porotovať). Ostáva len tichá otázka, či by nevznikol aj iný, ešte lepší návrh a či by aj nás taká súťaž nepoučila o viacerých možnostiach monumentálnej tvorby v krajine...