InformacieSKA.sk

Konferencia o súťažiach a verejnom obstarávaní

Peter Lényi16.11.2015UdalostiPridať komentár
Konferencia o súťažiach a verejnom obstarávaní

Začiatkom októbra 2015 som sa zúčastnil ako jeden z prednášajúcich na konferencii CEZAAR Architektonické súťaže a verejné obstarávanie, ktorú organizovala Slovenská komora architektov. Povedzme si niečo viac k téme architektonických súťaží na Slovensku v uplynulom roku a potom k samotnej konferencii.

Súťaženie 2015


Keď architekti rozprávajú o architektonickej súťaži, väčšinou ju prezentujú ako logický a transparentný spôsob, ako získať najvyššiu možnú kvalitu návrhu. Nám sa v rámci profesie pri spoločnom diskutovaní o tejto téme zdá byť úplne samozrejmé, že toto je najlepší spôsob, akým môže súkromný, ale predovšetkým verejný investor pri získavaní návrhu postupovať. Hovoríme, že poskytujeme perfektný, stáročiami overený nástroj, ale zároveň nechápeme, že ho nikto nechce. Sme úprimne prekvapení, že státisícové a miliónové stavebné investície sú realizované na základe nekvalitných návrhov, čudujeme sa, že samosprávy a štát na to neurobili súťaž, a čím dlhšie sa o tom rozprávame, tým viac sme prekvapení, vidíme chybu v nastavení spoločnosti, v nízkom vzdelaní laikov, v zlom obecnom vkuse, v zákone o verejnom obstarávaní, ktorý predpisuje príliš vysoký limit investície, kedy je už povinné robiť súťaž návrhov, vidíme chyby všade naokolo. Keď je teda súťaž návrhov taká perfektná, ako je možné, že investori ju sami nevyžadujú? Skúšam si sám odpovedať.

1. Budem optimista, samosprávy o tomto nástroji nevedia. Nikto im nepovedal, že existuje (všeobecný email k téme od SKA sa rýchlo stratí uprostred naliehavejšej agendy), celý život to robia osvedčeným spôsobom - obstarávaním projektovej dokumentácie za najnižšiu cenu - lebo je to z ich pohľadu logické a ľahko obhájiteľné pred verejnosťou. Nevedia, že lacná dokumentácia môže znamenať predraženie v realizácii a prevádzke, že za tú istú cenu mohli mať ďaleko vyššiu kvalitu (kvalitu nerozoznávajú, preto nevyžadujú). Nedá sa čakať, že pracovník úradu, od ktorého sa požadujú klasické úkony v klasickom tempe, príde s vlastnou iniciatívou a bude riskovať prípravu zložitejšieho procesu obstarávania v mene nejasnej, vzdialenej kvality, ktorú si (keďže s tým nemá skúsenosť a nemá v tom odbornosť) nedokáže predstaviť ani obhájiť. Utešujem sa, že veľká časť verejných investícií postupuje takýmto spôsobom a stačilo by, keby kompetentní dostali informáciu o tomto nástroji, prijali argumenty v jeho prospech a použili ho. Nie je už zriedkavosťou, že komunálne voľby vyhrávajú primátori, starostovia či zastupitelia, ktorí sa prezentujú agendou transparentnosti a ideálmi občianskej spoločnosti po vzore západu. Toto sú ľudia, ktorí by mali vedieť pochopiť pragmatickú argumentáciu.

2. Zadávatelia nástroj poznajú, ale nechcú ho použiť. Vedia o procese, ale:

  • 
neveria, že im môže priniesť kvalitný výsledok - existuje málo úspešných referencií a keby bolo pravidlom, že súťaž skončí úspešne, roznieslo by sa to medzi nimi samo.,
  • nemajú naň peniaze alebo čas,
  • 
chcú zadať zákazku konkrétnemu človeku, s ktorým majú dobrý vzťah alebo aspoň dobrú skúsenosť,
  • 
myslia si, že súťaže by mali byť iba na veľkú architektúru (rozhlas, národné divadlo, národná banka) a menej prestížna akcia (bytový dom, námestie ...) nie je dostatočná téma.


Nieže by prebehli súťaže aspoň na tie veľké investície – spomeňme Národný futbalový štadión či Starý most v Bratislave. Ako v nedávnom rozhovore pre týždenník Echo podotkol Emil Přikryl, pri tvorbe za prvej republiky existovala v našich krajinách (Česko, Slovensko) veľká dôvera voči mladým tvorcom, spojená s ochotou riskovať. Robili tak napríklad banky, ktoré si budovali nové sídla, formát súťaže bol vítaný. Dnes je to presne naopak - vsádza sa na zavedené mená, radšej sa neriskuje, príležitostí vytvárať niečo s novým charakterom vo väčšej mierke je málo.

3. Lebo architekti nechcú súťažiť. Každý potrebuje z niečoho žiť. Z toho, že iniciuje proces súťaže (z ktorého sa tak automaticky vylúči ako účastník), nemá nič, sláva hypotéku nezaplatí. Je jednoduchšie a ekonomicky výhodnejšie prijať zákazku priamo, než o ňu bojovať. Verejné investície, na ktoré mala byť podľa zákona (prípadne, buďme idealisti, podľa svedomia a najlepšieho vedomia) vyhlásená súťaž, ale boli zadané priamo, sa predsa neprojektujú samé, spracúva ich niekto, kto pristúpil na to, že súťaž návrhov nebude. Pri 1800 autorizovaných architektoch na Slovensku nie je možné, aby neexistovala vedomosť o takmer všetkých verejných investičných akciách vhodných na súťaž. V tomto roku bola vyhlásená iba jedna (!) otvorená súťaž, ktorá má podľa môjho názoru viaceré problémy, a nie som si vôbec istý, aký výsledok priniesie a či to celej téme súťaženia pomôže.

4. Tiež pripúšťam možnosť, že architekti nechcú súťažiť, lebo pri aktuálnej zvyklosti vyplácať honorár iba pár oceneným sú súťaže pre väčšinu účastníkov ekonomicky nevýhodné. Víťazi berú všetko, ostatní si trochu potrénovali, ale prerobili (opäť poznámka z rozhovoru s E. Přikrylom - kedysi bolo skicovné samozrejmosťou, aj keď neveľké, pomáhalo mladým ateliérom prežiť).

5. Je tu ešte fakticky zlé nastavenie dotačných programov z eurofondov, znemožňujúce stihnúť vyhlásiť a vyhodnotiť súťaž a následne zadať spracovanie dokumentácie a ďalšie problémy, do ktorých podrobnejšie nevidím, ale boli mi tlmočené zo strany právnikov zaoberajúcich sa verejným obstarávaním.

Kým nebude existovať vysoká a sústavná iniciatívna zvnútra obce a kým nebudú dobré referencie, budeme ťažko niekoho presviedčať o tom, že cesta súťaže návrhov má zmysel. Nikto zvonka nás nespasí, ak nebudeme aktívni my. Napriek všetkému som stále presvedčený, že súťaže sú najsprávnejšia cesta pre verejnú investíciu a že postupnou prácou sa vyvinú do formy, ktorá bude prospešná a udržateľná pre všetky strany.

Konferencia


Spomedzi prednášajúcich bol obzvlášť prínosný príspevok Yvette Vašourkovej z CCEA, ktorá predstavila ich skúsenosti so súťažením z pohľadu účastníkov a následne z pohľadu organizátora. V priebehu pár rokov pripravili súťaže na dve základné školy v satelitoch neďaleko Prahy, súťaž na komunitné centrum a momentálne bežia dve ďalšie súťaže - na urbanistické riešenie centra Brna a na novostavbu v areáli Karlovej univerzity v Prahe. Keďže sme sa s ateliérom zúčastnili všetkých troch, ktoré už prebehli, vnímal som, že každá z nich bola spracovaná lepšie než predošlá. Všetko je podriadené tomu, aby priniesla kvalitné návrhy, ktoré budú prijaté investorom a následne skutočne realizované. Pri všetkých troch súťažiach sa podarilo dospieť k podpisu zmluvy o pokračovaní projekčných prác medzi výhercami a zadávateľom - to je nevídaná úspešnosť, ktorá z nich robí príklady, ku ktorým sa treba utiekať.

Zaujímavým poznatkom pre mňa bolo, že obidve slovenské súťaže, ktoré tu boli prezentované ako úspešné (Kulturpark Košice a Mestský úrad Leopoldov) prežili zmenu vedenia samosprávy. Súčasná primátorka Leopoldova to zdôvodnila rešpektom pred tým, že proces, ktorý viedol k výberu víťaza, bol transparentný a odborný, nemala ako (a vlastne ani nechcela) voči nemu namietať. Prijala túto agendu za svoju a pokračuje v nej ďalej.

Škoda, že sa konferencia nekonala vo väčších priestoroch a nebola viac spropagovaná - nielen medzi členmi komory, ale aj na verejnosti a hlavne medzi samosprávami. Myslím si, že by sa mala v podobnej forme konať opäť, dajme tomu v Banskej Bystrici, v strede Slovenska, kde je vyššia šanca, že sa na nej zúčastnia aj mimobratislavskí hostia, a mal by na ňu byť osobne pozvaný zástupca každej jednej samosprávy na Slovensku.

Ako východisko zo súčasného zlého stavu vidím profesionalizáciu na zúčastnených stranách. Samosprávy musia byť komorou sústavne informované o možnosti súťaže – a to nielen vo všeobecnosti, ale najmä pri konkrétnych akciách. Organizácia súťaže musí byť profesionálny výkon, za ktorý niekto nesie zodpovednosť. Profesionálny musí byť aj výkon poroty a v neposlednom rade musí prísť profesionálny výkon súťažiacich. O tomto všetkom sa treba opäť a opäť rozprávať, nielen v obecnej rovine, ale na príkladoch konkrétnych súťaží z uplynulého obdobia - aj úspešných, aj neúspešných. Až sa súťaž návrhov podarí aspoň párkrát doviesť do zdarného konca, ktorým nie je pekný plagát, ale fyzická realizácia kvalitnej architektúry, a ukázať tak jej kvality, bude si tento spôsob verejnosť vyžadovať sama. Tam ale momentálne ani zďaleka nie sme.

Peter Lényi

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu