InformacieSKA.sk

Architektúra je debatovateľná vec

Lívia Gažová10.11.2015TémaPridať komentár
Architektúra je debatovateľná vec

Po bakalárskom štúdiu na Fakulte architektúry v Bratislave pokračujem na magisterskom odbore urbanizmus (Urban Studies) na Estónskej akadémii umení (Estonian Academy of Arts). Neodchádzala som natruc ani s pocitom revolty, skôr s tušením, že ma zahraničná skúsenosť naučí niečo nové a nejak inak. Sľúbila som si, že sa vyhnem porovnávaniu neporovnateľného, no, bohužiaľ, Tallinn je Bratislave skutočne podobný a po roku v Estónsku a študijnom pobyte na Aalto University v Helsinkách cítim rozdiely a z nich vyplývajúce zahanbenie.

Moje osobný pocit zahanbenia pramení zo zhrozenia, koľko som toho o architektúre nevedela. Koľko existuje názorov, kníh, prístupov. Že vôbec existujú vedecké články o architektúre a urbanizme, ktorých hlavnú referenciu netvorí Neufert. Ako je architektúra spojená so scoiológiou, filozofiou, etnografiou a politkou. Keď som totiž začala chodiť na vysokú školu, myslela som si, že existuje konkrétna odpoveď na to, ako sa má projektovať, ako má architektúra vyzerať, čo je dobré a čo zlé. Zdá sa mi, že z tohto hľadiska nám problematiku na škole aj vysvetľovali. Zameriavali sme sa na jeden príklad milióna názorov, takto je to dobre, takto to hovoril profesor Hruška. Ako študentke mi nikto nezdôraznil, že ide len o špičku ľadovca architektonickej debaty. Vlastne som nevedela, že vôbec sú nejaké debaty a že architektúra je debatovateľná vec. Pluralita názorov mi na škole chýbala, rovnako ako zdôraznenie faktu, že množina kníh o architektúre, ktoré stoja za prečítanie, obsahuje aj iné tituly ako tie preložené do slovenčiny.

Chýbala mi rovnako filozofia, čítanie, teória, kontext. Neverím, že sa dá byť architektom bez kritického myslenia, a neverím ani tomu, že sa to dá dohnať samoštúdiom, čo bol obvyklý komentár bývalých spolužiakov (ktorí ale následne samo-neštudovali). Ak sa na to pozriem s odstupom času, za štyri roky na architektúre popri všetkých mechanických zadaniach a referátoch, ktorými som nedotknute preplávala, ma škola nenútila premýšľať, argumentovať, formulovať svoje vlastné myšlienky. Necibrila som myseľ, necítila som posun. V zahraničí mi, naopak, všetky ateliéry začínali čítaním, dôkladnou analýzou, formulovaním problému. „Je príliš skoro navrhovať, ešte nemáte koncept,“ odkazuje mi profesorka na konzultácii. Každá esej, ktorých sme v Bratislave  písali minimum, musí mať teoretický či filozofický základ.

Za jeden z najväčších nedostatkov výuky na mojej predošlej fakulte považujem tvrdohlavý chronologický prístup. O modernej architektúre sa študent dozvie na hodinách dejín architektúry až vo štvrtom ročníku. Nesporne treba vedieť o románskych kostolíkoch aj o typológii (myslím, že v tejto oblasti naši študenti dokonca vynikajú), no zaryto postupným výkladom architektúry sa mladí architekti priblížia ku kontextu, do ktorého sa snažia tvoriť, až po niekoľkých rokoch, zatiaľ čo ateliérová tvorba si vyžaduje pravý opak. Napokon, aj vo vyšších ročníkoch nie je výklad iný ako formálny, historický a končiaci v bode, kde končia skriptá.

Napriek podujatiam, výstavám alebo ateliérovým zadaniam z praxe, ktoré v Bratislave úspešne bežia, si nemyslím, že je škola otvorená styku s verejnosťou alebo inými inštiúciami, obzvlášť v akademickej rovine. Je tu pramálo hosťujúcich učiteľov, zahraničných osobností, verejných kritík, konferencií, udržiavania tempa so zahraničím. Tým nemám na mysli len krajiny na západ od nás. Samozrejme, nedá sa povedať, že sa nič nedeje, deje sa štandard. Je taktiež otázne, ako a či sa fakulta zaoberá svojím obrazom navonok, či sa aktívne zapája do spoločenského diania, čím nemyslím komerčné aktivity. Prednášky nad rámec osnov sa organizujú z dobrej vôle študentov, bez otázok na záver, koncepcie a s obmedzeným rozpočtom. Uvedomujem si, že financie sú na našich školách výrazne obmedzujúcim faktorom. Lebo hovorme si, čo chceme, bez ateliérov alebo dobre vybavenej knižnice veľa vody nenamútime.

Ako výrazný potenciál Fakulty architektúry STU v Bratislave však vidím snahy o zmenu zdola; myslím tým nadšenie študentov, doktorandov a absolventov pre to, aby školy žila a menila sa. To rovnako považujem aj za možné východisko zo stagnujúcej situácie: prilákať či udržať si generáciu, ktorá vie školu potiahnuť vpred, ľudí so skúsenosťami zo zahraničia, odborníkov, ktorí sú na vážkach, či ostať, alebo odísť. Ich skúsenosti a iný pohľad na vec treba čo najviac využiť, a zároveň ich patrične odmeniť, aby sa, ako je dnes módou, nedali zlákať jednoduchšími podmienkami v zahraničí. Nová generácia, otvorené oči, aktívny kontakt so zahraničím, spoločná snaha a definovanie problémov môžu pomôcť v zlepšení koncepcie výuky architektúry. Čo s určitosťou nepomôže, je vzájomné potľapkávanie sa po ramene.

Lívia Gažová - po získaní titulu bakalár na Fakulte architektúry v Bratislave študuje magisterský obor Urban Studies v Estónsku, absolvovala študijné pobyty v Aténach a Helsinkách. Na Slovensku pracuje v občianskych združeniach. Venuje sa písaniu o architektúre.

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu