InformacieSKA.sk

Architekt a územie - problémy súčasného urbanizmu na Slovensku

Bohumil Kováč12.09.2015ÚvodníkPridať komentár
Architekt a územie - problémy súčasného urbanizmu na Slovensku

prof. Ing. arch. Bohumil Kováč, PhD.

Keď som prijal oslovenie vyjadriť sa k problematike urbanizmu a územného plánovania v rámci profesie autorizovaného architekta, ako nadpisy sa mi vnucovali viaceré názvy. Vo finále som sa rozhodoval medzi dvomi: jednou alternatívou bol názov Architekt a územie a druhou Problémy súčasného urbanizmu na Slovensku. Ako vidno, rozhodol som pre fúziu, čím vyjadrujem vzájomnú súvislosť oboch tém, ktoré by mohli samostatnými článkami. Alebo až knihami, ako ukázal prof. E. Hruška vo svojej publikácii Problémy súčasného urbanizmu. Fúziou som sa súčasne vyhol zámene s dielom nestora slovenského urbanizmu.

Téma vzťahu architekta a územia je u nás daná skutočnosťou, že sú to autorizovaní architekti, ktorí sú ako jediné povolanie oprávnení vykonávať a teda poskytovať služby spracovateľa územnoplánovacej dokumentácie (ÚPD) a územnoplánovacích podkladov (ÚPP). Podľa niektorých signálov z našich orgánov územného plánovania je jedným z problémov súčasného urbanizmu kvalita poskytovania týchto služieb. Osobne sa tomu nečudujem.

Po prvé, oprávnenie spracovateľa ÚPD a ÚPP získa autorizačnou skúškou každý architekt aj bez toho, aby na skúške preukázal absolvovanie aspoň minimálnej územnoplánovacej praxe pod vedením odborne spôsobilej osoby (teoreticky to platí aj naopak...). Osobne  aj na základe vlastných skúseností vnímam zásadný rozdiel medzi projektovaním a plánovaním – hmotnoprávny, procesnoprávny i autorský. Podobne  vnímam rozdiel medzi navrhovaním na jednej a projektovaním či plánovaním na strane druhej. Navrhovanie považujem za proces hľadania stabilizácie architektonického alebo urbanistického konceptu, teda ide o najpodstatnejšiu fázu z hľadiska kvality.  Projekt či plán je "len" nástrojom na realizáciu idey, zámeru - preto je ale dôležité, aby aj tieto fázy viedol autor.  

Po druhé - a ešte závažnejšie - je, ak sa ako kritérium výberu spracovateľa urbanistických štúdií alebo územného plánu považuje najnižšia cena služby. Registrujeme aj hľadanie spracovateľov elektronickými aukciami, teda licitáciou hodnoty duševnej práce smerom dolu. Žiaľ, zúčastňujú sa týchto "súťaží" aj architekti... Ťažko sa v takejto situácii komore argumentuje a presadzuje iný prístup. To potom často vedie k rutinérstvu bez ambícií o pridanú hodnotu, ktorou je najmä vyjadriť a regulatívmi stabilizovať urbanistickú koncepciu územia. A tá by mala vznikať na základe výsledkov urbanistickej súťaže. Tých však môžeme žiaľ spočítať na prstoch jednej ruky. Cenné sú výnimky, ako napr. súťaž v Košiciach, aj keď presadenie niektorých pohľadov SKA na spojenie urbanistickej súťaže a priameho rokovacieho konania len s víťazom súťaže stálo obe strany veľa trpezlivosti a pochopenia. Autor článku ešte ako predseda výboru pre súťaže tu využil poučenie zo svojich smutných skúseností s verejným obstarávateľom, ale, žiaľ, aj s kolegami.

Pri uchádzaní sa o zákazku či pri navrhovaní urbanistickej koncepcie sa otvára aj celý rad etických otázok. Etika v urbanizme je dôležitá najmä preto, že ide o územie - nenahraditeľný prírodný zdroj. Esteticky či funkčne nepodarená alebo nevhodná stavba síce tiež trápi naše zmysly, ale je väčšinou korigovateľná alebo nahraditeľná. Nevhodne využívané územie však môže spôsobiť najmä budúcim generáciám veľké a ťažko napraviteľné škody v kvalite prostredia, jeho kultúrnej, ekonomickej i ekologickej hodnote. Ale aj architektonickou tvorbou vyjadruje architekt svoj vzťah k územiu, jeho kultúrnym a ekologickým hodnotám, k jeho obyvateľom či užívateľom.  Vnímanie okolia, súčasného i budúceho, má byť východiskom každej architektonickej koncepcie. Schopnosť rešpektu a pokory pred prostredím stavby by malo byť základnou vlastnosťou architekta, ktorou by mal zvládať niekedy neľahký dialóg aj s investorom. Tu však našim architektom pri navrhovaní stavieb nie je nápomocné najmä územné plánovanie. Regulácia v územnom pláne býva nejasná. Ak nejde o odborný prešľap, voluntarizmus definícií niekedy aj pri dobrom úmysle vyvoláva dojem, či to nie je zámer... Výrazne sa tu prejavuje absencia metodiky spracovávania ÚPD. Posudzovanie súladu stavby v mierke 1 : 50 s územným plánom v mierke 1 : 10 000, teda absencia podrobnejších plánov akoby vytvárali mútne vody pre šťuky v rybníku, ku ktorým sa, žiaľ, často zaraďujú aj tí, čo by mali verejný záujem chrániť - komunálni politici. Tento stav nevrhá dobré svetlo na územné plánovanie ako celok, a teda ani na jeho aktérov, z ktorých sú na očiach najmä architekti - urbanisti. A spomeniem aj  skupinu architektov s oprávnením obstarávateľa ÚPP a ÚPD, aj keď nie je početná.

Absencia podrobnejšej regulácie (teda zonálnych plánov) sa prejavuje v celkovom výzore výstavby v území. To sa u nás deje metódou adície územných rozhodnutí per partes namiesto toho, aby ho všetkým alebo vybraným kľúčovým zariadil en bloc územný plán zóny (alebo, ako mu priatelia Česi nesprávne vravia, regulačný plán).  

Osobitnou kapitolou sú u nás zmeny a doplnky územných plánov (ZaD). Z koncepčného hľadiska by som ich prirovnal k zmenám stavby pred dokončením... Kým samotný plán má zadanie, prieskumy a rozbory, variantný koncept a z neho vzídený návrh, aktualizácia je od takýchto procesností oslobodená. Mnohí uvažujú takto - čo by nám neprešlo cez plán, prejde cez zmenu. Chápeme síce pôvodný zámer, že zmeny a doplnky by nemali predstavovať  v zásade ohrozenie urbanistickej koncepcie, ale ak kapitán lode 50 x jemne pootočí kormidlom, môže sa stať, že loď začne plávať opačným smerom... Nastavenie smeru a jeho udržanie je v meniacich sa politických aj spoločenských podmienkach urbanistickým umením. Nároky na autora konceptu a spracovateľa strategického plánu spočívajú najmä v prognostických schopnostiach pri formovaní koncepcie a následne v umení takej miery regulácie, ktorá pri zachovaní cieľov koncepcie umožní aj operatívne rozhodovanie s minimalizáciou potrieb aktualizácie. Územný plán je vrcholný strategický dokument pre rozvoj a využitie územia, čo vyžaduje od jeho spracovateľov najvyššie odborné nároky, praktické skúsenosti a v neposlednom rade manažérske schopnosti viesť interdisciplinárny tím, komunikovať s verejnosťou a tak predstavovať aj určitú autoritu. Aktérov v území je veľa a s rôznorodými pohľadmi a záujmami voči územiu. Kým pri príprave projektu je architektov partner konkrétny subjekt - jedna osoba alebo úzky okruh ľudí, v územnom plánovaní je to najmä verejnosť. Aj pri rešpektovaní pravidiel demokracie odborná erudovanosť architekta-urbanistu mu však nemôže dovoliť  podľahnúť každému prianiu, ktoré vzíde z participácie verejnosti. Naopak,  podobne ako lekár pacientovi musí zrozumiteľne a odborne vysvetľovať diagnózy územia i výhody a nevýhody rôznych terapií. Zložitosť urbanizmu a územného plánovania vnímam najmä v strete záujmov privátneho a verejného, subjektívneho a objektívneho. Je iste demokratické, ak zvíťazí koncepcia, ktorá získa najväčšiu podporu, je však dôležité, aby v tomto procese mali všetci rovnaké práva (a niektorí aj povinnosti).  Okrem toho vonkajšieho "stretu" ešte architekt prežíva svoj vlastný, keď "bojuje" so svojimi variantami, keďže napokon môže prejsť len jedna. Tento vnútorný súboj je možno ešte dramatickejší.

Etika vzťahu k územiu sa dotýka všetkých subjektov - užívateľov územia, vlastníkov, úradov, politikov, architektov a urbanistov. Preto je dôležité, aby sa architekti zaradili do čela diskusie za novú kvalitu v územnom plánovaní. Snažili sme sa o to pri koncipovaní, resp. lepšie povedané pripomienkovaní nového stavebného zákona, kde sa, žiaľ, z našich koncepčných predstáv sa uplatnila len časť. Napriek tomu oproti súčasnému zneniu zákona ide v časti územné plánovanie o istý pokrok, aj keď je tu zrejmý priesak mnohých kompromisov. Iné očakávania mali spracovatelia, obstarávatelia, orgány územného plánovania, obce, rezorty... Nebolo to jednoduché. Jasné oddelenie plánovania od výstavby je istým odkazom, ktorý sa môže premietnuť do diskusie o obsahu a rozsahu výkonu povolania autorizovaného architekta. Túto situáciu sa snaží s ohľadom na vzdelanie a prax neoprávnene a, dovolím si povedať, že aj na hrane etiky využiť skupina kolegov v SKSI, ktorí si nárokujú, aby spracovanie ÚPP a ÚPD bolo aj integrálnou súčasťou § 5 zákona o autorizovaných architektoch a stavebných inžinieroch. Pritom už označenie "stavebný" jasne smeruje túto profesiu do oblasti výstavby. Pre oblasť plánovania kolegom nik neupiera právo spracovávať príslušné časti ÚPP a ÚPD (teda najmä verejné dopravné a technické vybavenie územia, ale aj otázky vecnej a časovej koordninácie výstavby).  Tento marazmus je dôsledkom dvoch komôr pre tie isté veci...

Mne osobne v návrhu nového stavebného zákona prekáža najmä zavedenie nového stupňa ÚPD - zastavovacieho plánu. Už názov mi neladí - ako by sme naznačovali, že cieľom je územie zastavať. Zastavovací plán považujem len ze metodickú odnož územného plánu zóny. Tie sa spracúvavajú v mierkach 1 : 500 až 1 : 2000, takže stačilo, aby otázku podrobnosti, miery záväznosti a vzťah návrhov stavieb k územnému konaniu malo právo určiť zadanie. Časové obmedzenie platnosti regulácie zastavovacieho plánu sa môže pretaviť do čakania na prvý deň po, keď zrazu v území žiadne pravidlá platiť nebudú. Právom očakávame, že mnohé otázky vyjasní vyhláška. Tu je na škodu, že sa zákon a vyhláška ( tá aspoň v základných tézach) nepripravujú v spoločnom kontexte, aj keď takýto postup je iste zložitý. Jednoznačne bude ale čo najskôr potrebná rukoväť plánovania - metodika.

Súčasný urbanizmus okrem uvedených praktických otázok a úloh sprevádzajú aj nové požiadavky na prístupy k využívaniu územia. Suburbiá, ktoré M. Hnilička nazval výstižným, ale nie veľmi odborným pomenovaním sídelná kaša, sú osobitnou problematikou aglomerácií. Výstavba nepodložená vybudovaním dopravnej infraštruktúry, "parcelačný urbanizmus" s betónovými plotmi bez ambície budovať verejný priestor a verejné funkcie už začínajú prinášať svojim obyvateľom problémy. Akoby si nielen investori, ale ani architekti (tu nemám na mysli len inžinierov architektov ale každého, kto tvorí koncepciu) neuvedomovali, že ekonomická hodnota územia stúpa s kvalitou jeho využitia. Kde nastala chyba? Chýba ponuka iných foriem individuálneho bývania, schéma pozemok – dom – plot je takmer jedinou uplatňovanou možnosťou.

Naše urbanistické (ale aj architektonické) koncepcie reagujú slabo alebo vôbec nereagujú na potrebu zadržiavať vodu v území a na urbanistickú energetickú efektivitu, resp. sebestačnosť. Vlastnícke vzťahy akoby boli jediným koncepčným determinantom, takže nedokážeme veci vrstviť a efektívne tak využívať územie. Na to sa chodíme pozerať do Holandska, kde je urbanistická efektivita dôležitým spoločenským záujmom. My ukladáme veci opatrne vedľa seba, alebo potvrdzujeme v území aj to, čo by malo byť a lepšie by fungovalo na inom mieste.

Osobitne sa dotknem otázky verejných priestorov. Sú najpodstatnejšou časťou každej urbanistickej koncepcie, sú súčasťou jej kostry. A nie je jedno, aký má takáto kompozičná urbanistická os alebo uzlový priestor výzor. Pritom ide o spojitú sústavu, ktorá spolu s výnimočnými budovami a spôsobom zástavby dáva každému mestu či obci jeho jedinečnosť a je súčasťou jeho genia loci. Naše obce a mestá, česť výnimkám, tu zväčša v honbe za eurofondami premrhali jedinečnú príležitosť dosiahnuť kvalitu, pokiaľ, samozrejme, spoločnosť a miestni politici vôbec chápu, čo sa tým myslí. Inak by sa v tejto sfére neuspokojili s realizáciami na základe projektov za najnižšiu cenu a vyhlasovali by súťaže návrhov, veď ide o verejný priestor.

V Bratislave ale o tom, ako bude vyzerať Štúrova ulica, električkový priestor Bosákovej ulice v Petržalke, Žabotova, hlavná os Dúbravky a Kútikov, Krížna ulica, rozhodne projekt dopravného inžiniera. Pri všetkej úcte, verejný priestor má iste aj svoje technické požiadavky, ale má mať aj architektonický výzor, koncepciu. Kým architekt na každý vjazd do parkovacej garáže osloví k spolupráci inžiniera, opačne to nefunguje. Je to ale chyba komunálnych politikov. Peter Gero raz na margo Bratislavy (ale platí to aj všeobecne) veľmi trefne povedal: tu sa nehľadajú riešenia, ale projekty. Neskoro je pripomienkovať, teda často úplne prerobiť projekt „v šnúrkach“, ktorý nezmyselne zatrávni koľajisko na Krížnej namiesto toho, aby sa tak udialo v Dúbravke či Starohorskej.

Určite sme ani zďaleka nevyčerpali všetky témy súčasného urbanizmu u nás, ale na otvorenie diskusie to snáď stačí. SKA si uvedomuje zložitosť a aktuálnosť problematiky či už z hľadiska celospoločenského alebo profesijného. Preto nové predstavenstvo navrhlo založiť Výbor pre urbanizmus a územné plánovanie. Bol som poverený jeho zostavením, nebola to jednoduchá úloha. Poznám mnohých kolegov ktorí sa skvele v tejto oblasti presadzujú, poznám aj mnohé naše vzťahy... Snažil som sa o regionálne pokrytie, o zastúpenie z radov spracovateľov, orgánov územného plánovania, hlavných architektov, obstarávateľov, vzdelávacích inštitúcií... Je možné, že očakávaný rozsah úloh nás prinúti k ďalším kooptáciám. Očakávame najmä diskusiu v oblasti rozsahu oprávnení vo vzťahu k urbanizmu a územnému plánovaniu, participáciu na tvorbe vyhlášok, metodík, s výborom pre súťaže aj pri overovaní urbanistických súťaží.  

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu