InformacieSKA.sk

Stav nášho stavu

Pavol Paňák31.05.2015NázorPridať komentár
Stav nášho stavu

Každé naše profesijné zhromaždenie, akým je valné zhromaždenie SKA,  nesie v sebe riziko pestovania si ilúzie, akí sme dôležití, sami medzi sebou si to zdôrazňujeme, uisťujeme sa navzájom o dôležitosti našej profesie. Sociálno-kultúrny ethos nášho povolania vnímame ako všeobecne akceptovaný fakt. Ilúzia tohto nášho spoločného vnímania významu nášho stavu tkvie v tom, že predpokladáme chápanie takéhoto statusu architektúry a nás architektov aj širokou verejnosťou. V úsudkoch verejnosti má však hodnotná architektúra vágnu, ťažko definovateľnú hodnotu. Takú, ktorá sa nám javí samozrejme zrozumiteľnou. Pod verejnosťou rozumiem od bežného mešťana až po všetky vrstvy úradníkov štátnej správy či investičných referentov developerských korporácií. Naša spoločná každodenná skúsenosť pri výkone povolania nás, chvalabohu, tiež každodenne z tejto ilúzie vyvádza do odlišnej reality.

Vykonávame svoje povolanie v podmienkach diktátu trhu. Rem Koolhaas pri komentovaní východísk svojej kurátorskej koncepcie minuloročného benátskeho Bienále hovorí okrem iného aj o postavení architekta v dnešnom svete. Hovorí o ostatnom približne tridsaťročnom období, počas ktorého nastáva „dominancia takej ideológie, ktorá pripisuje nárok na diktovanie inovácie a zároveň úlohu najvyššieho arbitra výlučne trhu. Táto premena úplne zmenila štatút architektúry a architektov, ktorí sú teraz dôkladne odmietaní“. Diktát dominujúceho trhu je globálnym úkazom. Na rozdiel od našich slovenských reálií si však trh kultivovanejšieho sveta hodnotu architektonického diela do istej miery osvojil. Vyspelejšie kultúry rozumejú aspektu kvality a jej komplexného významu viac ako tá naša. To je dôležité si uvedomiť pri porovnávaní našich a zahraničných podmienok v otázke honorárov, spoločenského štatútu architekta, atď.

Podoba nášho slovenského ranokapitalistického trhu v drvivej väčšine povyšuje cenovú licitáciu na jedinú zmysluplnú cestu k získaniu architekta a jeho projektu. Je frustrujúce, že sa tak naša práca degraduje na tovar bez podielu talentu a osobnostnej reflexie úlohy.

Podstatou našej práce je predsa individuálna tvorivá reakcia na kontexty zadania – to predsa žiaden tovar, akokoľvek dokonalý, nedokáže. Preto je cenová licitácia ako metóda váženia hodnoty takejto práce absurdná.

Naša komora mnohé môže a mnohé nemôže. Máme v skutočnosti málo nástrojov na ovplyvňovanie podmienok, v ktorých vykonávame svoju profesiu. Keď sa začnú priečiť lekári, sudcovia, rušňovodiči či učitelia, tak si kompetentní uvedomia krízový stav okamžite. Skúsme my a nestane sa nič. Aspoň spočiatku nie. A nie je nás ani veľa, čo je napríklad hendikep pri našom preťahovaní sa so SKSI o projektové kompetencie pri komponovaní nového stavebného zákona. My nemáme pri presadzovaní našich záujmov nástroje k „vydieraniu“.

A predsa, paradoxne, slovenská architektúra za niekoľko posledných rokov zreteľne kvalitatívne napreduje, pribúda špičkových diel aj kvalitnej konfekcie, každodennej architektúry bez falošnej prepálenej ambicióznosti, ubúda brak a rastie odvaha k prostote. Zahraničné podnety rozmanitej podoby sa preberajú premýšľavejším spôsobom. Naša architektonická scéna sa začína štruktúrovať, objavujú sa znaky inšpirácie domácou tradíciou, nie naivným, ale preneseným, abstrahovaným spôsobom. To je trend priamo súvisiaci a vzájomne sa podmieňujúci s okolnosťami nášho remesla. Vyvážený ideál je ten, keď kvalita architektúry pochádza okrem mnohého iného aj zo slušných podmienok nášho živobytia. Lebo tvorivosť, profesionalita a zodpovednosť sú významne podmienené našim existenčným zázemím. To sú, samozrejme, známe pravdy. Známou pravdou je aj to, že o patričnom mieste architektúry v hodnotovej stupnici verejnosti môžeme ako jednotlivci presvedčovať našim osobným profesionálnym výkonom a komora permanentnou osvetou. Predpokladom rastu potreby našich služieb a uvedomenia si kultúrnej závažnosti hodnoty urbanisticko-architektonického diela je prezentácia a medializácia našich hodnotných produktov – diel. Každoročná mediálne šírená prehliadka CE∙ZA∙AR je naším komorovým najdôležitejším nástrojom ovplyvňovania a pestovania vnímania architektúry. Toto podujatie treba vytrvalo prehlbovať, robiť ho účinnejším a atraktívnejším. Až z takto kultivovaného podhubia môže vzísť presvedčenie, že svojmu investičnému zámeru prospejem cez architektovu službu oveľa zmysluplnejšie než akýmkoľvek iným spôsobom. Naše existenčné podmienky sú priamo podmienené stavom povedomia verejnosti a jej inštitúcií o mieste architektúry v hierarchii hodnôt. Toto je beh na dlhé trate, nemá okamžité zreteľné výsledky a nemá alternatívu. 

Máme pred sebou viacero závažných výziev. Rast miest a jeho dôsledky, nachádzanie nových podôb sociálneho rozmeru architektovej misie, podoba identity architektúry v globalizujúcom sa svete, environmentálne otázky, narábanie s jestvujúcou stavebnou substanciou a ešte mnohé ďalšie. Chcem ešte krátko hovoriť o posledných dvoch.

Energetické, surovinové a iné aspekty udržateľnosti výrazne vstupujú do našich rozhodnutí a bude ich čoraz viac presadzovať Európska únia, ale po uvážení aj my sami. To sú témy, ktoré musia byť od samého počiatku našej architektonickej koncepčnej stratégie postavené zarovno všetkým ostatným rozhodujúcim kontextom úlohy. Ešte stále tak nerozmýšľame a mnohé nám uľahčujú aj veľkí developeri stavajúci pre zisk, ktorí v počiatku eliminujú v mene stláčania ceny stavby elementárne energie sporiace námety. Napriek tomu máme na Slovensku viacero vynikajúcich nových architektúr plniacich aj takýto nárok. Zároveň vládou, bankami a stavebným priemyslom masívne podporované energetické zodolňovanie jestvujúceho, najmä bytového fondu je, plniac ušľachtilý cieľ energetickej úspory, zároveň vo svojej drvivej prevahe úpadkom stavebnej kultúry a absenciou staviteľskej solídnosti. Takéto preplášťovanie architektúry nie je novou kultúrnou vrstvou, ako to v dejinách architektúry bývalo, je lacné v najširšom slova zmysle. Nová hodnota nevzniká a tá jestvujúca sa stráca. Tento nešťastný mechanizmus, voči ktorému sme zdanlivo bezmocní, je mojou osobnou agendou a nočnou morou, pretože v obraze našich sídel dominuje.

Naša práca sa čoraz viac posúva od navrhovania nového do oblasti revitalizácie, rekonštruovania, dostavieb a prestavieb jestvujúcich architektúr. To je nielen environmentálne povzbudzujúce, ale dokazuje aj cenný potenciál veľkej väčšiny postavených štruktúr k premene a tak k predĺženiu života domov. Zradný optimizmus nového za každú cenu stráca váhu v prospech rozumného a talentovaného narábania s tým, čo tu jestvuje a môže ešte slúžiť. V skutočnosti sa dnes to najzaujímavejšie, inšpirujúce a podnetné koná v európskej, ale aj našej slovenskej architektúre práve v tejto oblasti.

V historickej architektúre sa spravidla chovať vieme, alebo si to aspoň myslíme. Tu nás metodicky usmerňujú, i keď v častých konfliktoch, pamiatkari. Tou náročnou výzvou je 20. storočie a najmä jeho 2. polovica, keď sa po období sorely postupne začína prejavovať mizéria potenciálu stavebného priemyslu. Architektúru tohto obdobia s mnohými vynikajúcimi domami pamiatkari ignorujú. Máme 2, slovom dve chránené architektúry tohto obdobia. Táto architektúra potrebuje byť urgentne obnovená. Chýba metodológia, hierarchia hodnôt architektúry tohto obdobia. Táto architektúra je naviac vystavená nevôli, v lepšom prípade ľahostajnosti verejnej mienky.

Obe tieto oblasti si od nášho stavu okrem iného vyžadujú pracovať na sebe. Dôvera v naše služby tkvie v odbornej kvalite a tá pochádza zo vzdelanosti. Náš inštitút celoživotného vzdelávania je zo svojej povahy čiastočne nemotorný, pretože nemôže objektívne rozlišovať náš individuálny a teda rozdielny záujem o prácu samého na sebe. Ideálny model tohto potrebného nástroja v európskych komorách nejestvuje. Vzdelávame sa prevažne prostredníctvom trhovo-produktových konferencií, ktorých zmyslom je vlastne reklama. Kvalitné odborné konferencie či rozpravy diskutujúce hodnotné riešenia, postoje či teoretické diania v spomenutých závažných výzvach - to je to, čo má komora ponúknuť svojim členom. A to tak, aby sme neboli bezozbytku závislí na sponzorskom pozadí. To znamená oslovovať kvalitných, vynikajúcich architektov a mysliteľov v takýchto témach, lektorov, ktorí sú mimo nášho členstva, odborníkov zo zahraničia, z prostredia architektonického školstva, SAV a pod. 

Ing. arch. Pavol Paňák, 1. podpredseda SKA

Foto: Matej Kováč

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu