InformacieSKA.sk

Slovo o autorskom práve

Igor Teplan12.04.2015TémaPridať komentár
Slovo o autorskom práve

Pred niekoľkými dňami ma oslovil kolega Števo Moravčík so žiadosťou, či by som nemohol niečo napísať k problematike autorského práva, vediac, že s touto oblasťou už mám aké-také skúsenosti. Dohodli sme si termín a ja som si vyhľadal moje články ešte v tlačených Informáciách SKA pre pripomenutie všetkého, čo som už o autorskom práve publikoval, aby som nepísal to isté, aj keď naše problémy v tejto oblasti sú v zásade tie isté. Možno dva alebo tri dni po Štefanovom telefonáte mi prišla správa od kolegu Tomáša Sobotu s prílohou, v ktorej bolo stanovisko banskobystrického stavebného úradu k problematike veľmi podivnej rekonštrukcie hotela Lux, ktoré sa opiera už o dávnejšie vydané usmernenie ministerstva k problematike zastúpenia pôvodných autorov v stavebných konaniach pri rekonštrukcii ich autorských diel. Neuplynulo ani dvadsaťštyri hodín a prišla správa od nášho regionálneho zástupcu SKA Romana Turčana s priloženým tak trošku smutno-romantickým článkom od našej milej kolegyne Martušky Kropilákovej. V súvislosti s obidvomi spomínanými správami, ktoré som dostal, treba konštatovať, že príčinou ich podobnosti, ktorá určite nie je náhodná, nie je len už spomínané usmernenie ministerstva o tom, že stavebný úrad nemusí prizvať autora pôvodného diela do konania a že nemôže rozhodnúť o tom, či stavba je architektonické dielo alebo nie je atď., ale najmä skutočnosť, že naše úrady fungujú viac na akomsi zvykovom práve, ktoré je dané podobnými nezmyselnými usmerneniami, ktorými sú dokonca právne viazané, bez toho, aby sa niekto skutočne zamyslel, či sú právne relevantné. Bohužiaľ nielen naša odborná societa, ale aj občianska verejnosť sa s týmito stavmi pasívne stotožňuje, lebo to „ministerstvo“, s tým sa nič nevyrieši, nedá sa to atď. Pokúsim sa preto tento problém rozobrať trošku hlbšie.

Podstatnou je v tejto situácii otázka, či pôvodný autor má právo byť účastníkom konania alebo nie. O tom, kto je účastníkom konania, hovorí § 14, ods. 1, zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní:

„Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmov alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmov alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.“

Možno ministerstvo používa inú logiku a inú slovenčinu, ale z uvedeného pre nás ostatných jasne vyplýva, že aj pôvodný autor má právo účastníka konania.

Ak sa im už nechce čítať na úrade ten o správnom konaní, v zásade nič iné nie je napísané ani v platnom stavebnom zákone, a našťastie ani v pripravovanom novom stavebnom zákone v § 109.

Ďalej sa v § 3, ods. 1 zákona o správnom konaní píše:

„Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Teda stavebný úrad má povinnosť postupovať okrem iného aj v súlade s takým právnym predpisom, aký je autorský zákon, a chrániť aj záujmy pôvodného autora. Aby tak nemusel činiť, muselo by to tam byť taxatívne vymedzené.

Určite je dobré poznať celý zákon o správnom konaní, ale upozorním ešte na jednu súvislosť. Vyhláška č. 453 Ministerstva životného prostredia SR z 11. 12. 2000 v § 8, ods.1, písm. g ustanovuje, že „žiadosť o vydanie stavebného povolenia obsahuje zoznam účastníkov stavebného konania, ktorí sú stavebníkovi známi.“ Ak k tomuto pripadne text § 3, ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, že „rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely“, natíska sa otázka: ako spoľahlivo si stavebný úrad zistil stav veci, keď mu nechýba medzi označenými účastníkmi pôvodný autor? Určite, že stavebný úrad nemôže žiadať od stavebníka doloženie súhlasu autora, tobôž nie licenčnú zmluvu.

Operovanie ministerstva s licenčnou zmluvou a ústavou vo svojom usmernení je len zakrývanie podstaty celého problému. Na druhej strane som však presvedčený, že stavebný úrad má zákonnú povinnosť požadovať od stavebníka kompletný zoznam účastníkov konania (pozri § 3, ods. 1 zákona 71/1967 Zb.), teda ho má vyzvať na jeho doplnenie, a to najmä v súvislosti už so spomínaným § 14, ods. 1, zákona 71/1967 Zb. o správnom konaní. Potom môže, resp. musí oznámiť začatie konania aj pôvodnému autorovi. Ten si následne môže zvážiť ďalší postup vrátane poslednej možnosti, t. j. podania súdnej žaloby alebo návrhu na predbežné opatrenie atď.

Pre konkretizáciu schopnosti našich úradov nezmyselne zahmlievať, zavádzať a dezinformovať uvádzam citát zo stanoviska stavebného úradu Banská Bystrica k problematike rekonštrukcie hotela Lux:

„Stavebný úrad nie je povinný vyžadovať od stavebníka predloženie súhlasu autora projektu, pretože z čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva kompetencia stavebných úradov tento doklad vyžadovať. Podľa čl. 3 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, a nakoľko zo žiadneho predpisu stavebníkovi nevyplýva povinnosť preukazovať získanie súhlasu autora projektu stavebnému úradu, preto ak vlastník stavby nebude mať súhlas autora na zmenu architektonického diela, bude mať za následok len porušenia povinnosti vyplývajúcich zo súkromného práva. Ďalej stavebný úrad odôvodňuje námietky odvolateľa s tým, že v kompetencii žiadneho orgánu štátnej správy nie je posúdenie, či konkrétna stavba je vyjadrením architektonického diela, ktorá spĺňa pojmové znaky diela v zmysle autorského zákona, je otázkou právnou, ktorá je na posúdení súdu, a je sama o sebe vylúčená z odborného posúdenia.

Ako som už naznačil, v tomto citáte je veľa manipulácie a je účelovo poskladaný. Problém je v tom, že úrad si neplní ani povinnosti vyplývajúce zo zákona, o ktorých som písal v predchádzajúcom texte - t. j. povinnosť dôsledne si zistiť skutočných účastníkov konania a oboznámiť ich s konaním. V § 14, ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. sa nič nepíše o tom, že súkromné právo je možné nechrániť či dokonca porušiť. Zarážajúca je na tom skutočnosť, že ministerstvo podľa tohto usmernenia veľmi dobre vie, že s najväčšou pravdepodobnosťou dôjde k porušeniu práva, čo potvrdzuje samotný text usmernenia.

Ďalšou zavádzajúcou polopravdou v citovanom texte je, že stavebný úrad nemá kompetenciu posúdiť, či konkrétna stavba je vyjadrením architektonického diela. Toto je síce svätá pravda, ale prečo sa stavebný úrad, resp. ministerstvo účelovo prispôsobuje, zneužíva a nazerá na ňu len zo svojho uhla pohľadu? Ak nie je kompetentný úrad rozhodnúť, či stavba má znaky architektonického diela, na základe čoho, akého právneho predpisu rozhoduje o tom, že predmetná stavba nie je vyjadrením architektonického diela? Čo mu dáva ten pocit istoty? Už len z hľadiska prevencie by stavebný úrad mal trvať na účasti pôvodného autora v konaní, nijako tým nezasiahne do práv stavebníka. Opačne sa to už s istotou tvrdiť nedá. Ak má pôvodný autor dnes to šťastie, že sa dozvie z tretieho zdroja o stavebnom konaní a prihlási sa ako účastník konania s tvrdením, že je autorom stavby, správne povedané aujtorom architektonického diela, ktoré je predmetom plánovanej rekonštrukcie, musí mu stavebný úrad dokázať opak. Tak to predpisuje zákon (už spomínaný § 14 zákona č. 71/1967 Zb.). Na druhej strane sa  treba zamyslieť aj nad samotnou definíciou architektonického diela, ako je zakotvené v platnom autorskom zákone. Architektonické dielo má zobrazovať tvorivú myšlienku autora. Definícia si nijako nenárokuje na stupeň kvality diela a nedefinuje ani mieru jeho originality. Projektová činnosť sama o sebe je tvorivá, takže každá pozemná stavba, ktorá nebola postavená viac ako jedenkrát, spĺňa parametre definície architektonického diela, samozrejme, tak, ako som už spomínal, bez ohľadu na jeho kvalitu a skutočnosť, či autor je architekt alebo kolega inžinier. Som preto presvedčený, že posúdiť, či je stavba architektonické dielo, by nemalo byť problémom ani pre pracovníkov stavebných úradov.

Aby som uzavrel túto aktuálnu tému, dovolím si konštatovať, že táto situácia, kedy sa v právnej praxi zneužíva zmes posplietaných poloprávd, bude pretrvávať, kým niekto z dotknutých kolegov naberie odvahu a zažaluje niektorý stavebný úrad, vďaka čomu súdnou cestou zruší takto uskutočnené stavebné konanie a vráti ho na opätovné konanie so všetkými účastníkmi. Chcel by som v tomto prípade vyjadriť vieru, že to nikto z nás nebude musieť robiť a že na túto úlohu sa podujme samotné vedenie SKA a bez odkladu osloví ministerstvo, aby toto nezmyselné usmernenie dalo na správnu mieru - a ak to už nepôjde inak, tak aj za cenu súdnej žaloby na zrušenie tohto protiprávneho usmernenia, za ktoré sa stavebné úrady schovávajú. Právnych argumentov na to máme dosť. Treba len odvahu.

Už keď píšem, rád by som napísal k problematike autorského práva pár postrehov a myšlienok vo všeobecnej rovine. Ospravedlňujem sa, ak sa v niečom budem opakovať.

V súčasnosti platný zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom zo 4. decembra 2003 má svoje slabiny, ale zatiaľ iný nemáme, a tak ho treba v prípade potreby používať v primeranej miere. Na to je ho nutné dobre poznať, a to nielen architektmi, resp. osobami, ktorých práva majú byť ním chránené, ale najmä zástupcami advokácie a súdov. Pri advokátoch, ale najmä súdoch je táto potreba akútna, lebo moje skúsenosti zatiaľ potvrdili, že pre mnohých z nich je to španielska dedina. Spomínam si na situáciu, keď na seminári o autorskom práve organizovanom SKA prítomným prednášajúci z právnickej kancelárie prof. Vojčíka tvrdil, že stavba je rozmnoženina. Veľmi dlho som ho musel presviedčať o tom, že nemá pravdu. A to bola prednáška odborníkov pre nás architektov!

Odhliadnuc od platného zákona je pre nás architektov dôležité, aby sme sami vedeli, ako by mal tento zákon vyzerať, aby skutočne chránil práva autorov a bol jednoznačnejší a jednoduchšie vykonateľný. Na základe mojich skúseností si myslím, že treba podrobnejšie predefinovať samotný pojem architektonické dielo tak, aby bolo možné dostatočne chrániť práva autora. Súčasná definícia architektonického diela vôbec nezodpovedá praxi a ani kultúrnej tradícii. Tou tradíciou mám na mysli to, čo sa vo všeobecnosti za architektonické dielo považuje. O gotickej katedrále nikto nehovorí, že je vyjadrením architektonického diela, je to dielo samo o sebe, rovnako nikto nespochybňuje napr. pojem dielo ľudovej architektúry, pri ktorom väčšinou stavebník nemal ani skice, ani štúdie a už vôbec nie nejaký realizačný projekt. Architektonické dielo sa nemôže byť chápať len za akýsi záblesk vzniku v čase nula, resp. ako právny pojem, fikcia tak, ako nám to neraz vysvetľoval náš bývalý pán riaditeľ JUDr. Hutta. Praktizujúci architekti vedia, že vznik architektonického diela je tvorivý proces a je potrebné, aby boli chránené všetky jeho etapy vzniku. V ostatnom mojom článku na túto tému som navrhol a stále sa mi zdá tento návrh logický a oprávnený, aby existoval samostatný pojem architektonický návrh definovaný v zásade tak, ako je v súčasnosti definované architektonické dielo mimo vyjadrenia stavbou. Druhým samostatným pojmom by malo byť definované architektonické dielo a to veľmi jednoducho, napr. architektonické dielo je stavba, interiérové vybavenie, exteriérová, krajinná úprava, ktoré boli zrealizované podľa architektonického návrhu.

Samozrejme, autorom architektonického diela je, resp. sú autori architektonického návrhu, podľa ktorého bolo dielo zrealizované. Určite, tieto úvahy by bolo treba podrobne precizovať za účasti skúsených legislatívcov. Ďalšou vecou, ktorá mi napadá, je potreba exaktne zadefinovať, čo je to použitie diela, resp. použitie architektonického návrhu, ak by platila moja úvaha. Rovnako dôležitým ustanovením, ktoré v minulosti autorský zákon obsahoval a ktoré v súčasnom znení výrazne absentuje, je ukotvenie práva autora na odmenu za každé použitie diela.

Veľmi dôležitým momentom, ktorý súčasný zákon neobsahuje, je právo autora rozhodnúť, kedy je dielo skutočne ukončené. Toto právo by malo byť zaradené do osobnostných práv. Veď kto už má vedieť najlepšie, kedy je dielo hotové, ak nie samotný autor, pravdaže, z pozície autorstva! Mnohokrát nie je dielo z pohľadu architekta dokončené ani po kolaudácii.

Týchto úprav existujúceho zákona mohlo by byť oveľa viac, ale rozhodne by sme mali niečo mať pripravené, keď príde vhodný čas.

Už som si myslel, že skončím túto úvahu, ale nedá mi vrátiť sa ešte k praktikám stavebných úradov. Dôležité je pripomenúť si, že v § 56, ods.1, zákona č. 618/2003 tzv. autorského zákona sa píše:

Autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä: ... (podstatné je písm. d) poskytnutia informácií o pôvode rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, o spôsobe a rozsahu jej použitia a o službách porušujúcich práva autora vrátane

1. údajov o vlastníkovi, vydavateľovi, distributérovi, dodávateľovi alebo predajcovi takej rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela alebo o poskytovateľovi služieb,

2. údajov o vydanom, vyrobenom, dodanom, poskytnutom, prijatom alebo objednanom množstve alebo cene takej rozmnoženiny alebo napodobeniny diela alebo služby.

Teda sú tu opäť ustanovenia podporujúce účasť pôvodného autora v stavebnom konaní. Jemu hrozí neoprávnený zásah od poskytovateľa služby, teda iného projektanta. Kto mu dá tú informáciu? A ďalej zákon č. 618/2003, § 56, ods. 3 uvádza:

Informácie podľa odseku 1, písm. d je povinná poskytnúť aj osoba, ktorá využíva služby porušujúce právo autora.

V našom prípade je to stavebník. Takže má uviesť pôvodného autora ako účastníka konania alebo nie? Resp. má ho informovať?

Rovnako upozorňujem aj na ustanovenie § 17, čl. 3 autorského zákona:

Po smrti autora si nikto nesmie prisvojiť jeho autorstvo k dielu; dielo možno použiť len spôsobom neznižujúcim jeho hodnotu a musí sa uviesť meno autora alebo jeho pseudonym, ak nejde o anonymné dielo. Ochrany sa môže domáhať ktorákoľvek autorovi blízka osoba, a to aj v prípade, ak zanikli majetkové práva k dielu. Rovnako sa tejto ochrany môže domáhať aj autorský zväz, profesijná komora a príslušná organizácia kolektívnej správy.

Tu je zaujímavá možnosť ochrany autorských práv profesijnou komorou, ktorú zatiaľ veľmi málo využívame.

Na záver chcem opätovne nabádať, aby v rámci vedenia SKA vznikla samostatná komisia, ktorá by sa pravidelne zaoberala problémom autorského práva a mala by úlohy, ktoré som naznačil.

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu