InformacieSKA.sk

Téma: Práca architekta nie je vždy navrhovanie

Martina Jakušová07.02.2015TémaPridať komentár

Medzi architektmi je mnoho tých, ktorí pôsobia aj v profesiách súvisiacich s architektonickou praxou. Sú (často okrem vlastnej architektonickej praxe) v štátnej správe, na útvaroch hlavného architekta, stavebných úradoch, na pamiatkových úradoch, pôsobia ako pedagógovia, píšu o architektúre, organizujú konferencie či iné iniciatívy súvisiace s architektúrou. Ako vnímajú profesiu architekta, čo ich motivuje v ich práci a ako vnímajú praktizujúcich architektov z tejto „druhej strany“ – to sme sa opýtali architektov, ktorí pôsobia (aj) na iných pozíciách, než je bežná architektonická prax.

  • Doc. Ing. arch. Jana Gregorová, PhD., pôsobí na Ústave obnovy pamiatok na Fakulte architektúry STU Bratislava a je spoluzakladateľkou špecializovaného projekčného ateliéru G + G projekt Obnova pamiatok.
  • Ing. arch. Vladimír Hrdý po ukončení FA STU v Bratislave pracoval v Stavoprojekte, potom vykonával 15 rokov súkromnú prax, od roku 2006 pracuje na Magistráte hl. m. SR Bratislava, kde je v súčasnosti vedúcim oddelenia tvorby územného plánu a dopravy.
  • Ing. arch. Pavol Jurčo je autorizovaným architektom, má vlastnú architektonickú prax a pracuje na Krajskom pamiatkovom úrade Žilina, pracovisko Ružomberok.
  • Ing. arch. Zuzana Klasová je riaditeľkou Krajského pamiatkového úradu Banská Bystrica.
  • Michal Sládek  je absolventom Katedry architektúry VŠVU a doktorand na FA STU v Bratislave. Snaží zlepšiť bývanie vo marginalizovaných rómskych komunitách na Slovensku. Stojí za iniciatívou Architekti v osade neziskovej organizácie Člověk v tísni, ktorá realizuje pilotný projekt svojpomocnej výstavby v obci Kojatice.

 

Čo Vás viedlo a motivuje k práci (aj) mimo ateliéru?

J. Gregorová: Keď človek vidí, v akom stave sa nachádzajú naše sídla a celkovo životné prostredie, nemôže pri svojej tvorbe zohľadňovať iba svoj osobný názor na „dobrú“ a „zlú“ architektúru. Každý má ambíciu prezentovať svoj tvorivý postoj spôsobom sebe vlastným. Mojím tvorivým krédom je chápať tradíciu a zachovanie kultúrnej identity miesta a mesta ako program tvorby a tam, kde je prostredie pamiatkovo chránené, aplikovať až „metodický spôsob projektovania“, inšpirujúci sa navrhovanou metódou obnovy pamiatky. Pre mnohých to môže byť presne opačný postoj, než aký sa považuje za „tvorivý“.

V. Hrdý: Rozvíjať tému, ktorú som roky nosil v hlave, a nemohol ju posunúť ďalej ako praktizujúci architekt v súkromnom ateliéri. Slovensko-rakúske pohraničie alebo staronové dunajské ramená. Ako súkromná osoba som pre rakúsku stranu nebol dostatočným partnerom územným, ani politickým orgánom. Keď prišla ponuka koordinovať urbanistickú činnosť na sekcii územného plánu na magistráte, prijal som ju. Verím, že sa nám spoluprácu s rakúskou stranou cez hranice podarilo rozvinúť.

P. Jurčo: V súbehu činností výkonného (projektujúceho) architekta vo vlastnom ateliéri a práce v štátnej organizácii už pôsobím mnoho rokov. Ponuku pôsobiť v organizácii pre oblasť ochrany pamiatkového fondu som prijal ešte v roku 1984 a to ako výzvu pre špecifické uplatnenie. Počas celého pôsobenia v tejto oblasti som nepretržite naďalej tvoril cez SFVU (Slovenský fond výtvarných umení), po roku 2002 ako autorizovaný architekt SKA, neskôr aj člen IARP (Izba architektow Rzeczypospolitej Polskiej). Som neustále výkonným projektujúcim autorizovaným architektom, čo mi umožňuje status verejnej služby. Pretrvávajúcou motiváciou pre moje pôsobenie aj mimo  práce v ateliéri v oblasti ochrany pamiatkového fondu, je možnosť uplatniť invenciu trénovanú nepretržitou tvorbou a využiť získané praktické skúsenosti v procese architektonickej praxe. Uplatnenie nadobudnutých schopností sa v tejto oblasti premieta do stanovovania racionálnych podmienok pre obnovu a adaptáciu pamiatkových objektov, do úprav a tvorby priestorov pamiatkových území v rámci územnoplánovacieho procesu. Aj pamiatkový fond je možné modifikovať novotvarom pri rešpektovaní hodnôt objektu, prostredia a územia. Pri tomto procese je prípustný aj výrazný zásah, ak prinesie vyššiu kvalitu. Pamiatkové hodnoty treba zachovávať, mať k nim úctu, netreba ich považovať za príťaž, ale prijať ich ako výzvu. Pôsobením na pamiatkovom úrade SR som priamo účastný tohto procesu, kolegom takto viem poskytnúť pomoc v tejto špecifickej sfére tvorby.

Z. Klasová: Rozhodnutie a motivácia k mojej práci je záležitosťou vzťahu k histórii  a jej architektonických prejavov. A hoci priamo netvorím v ateliéri, podieľam sa na výslednej podobe uchovania týchto generačných hodnôt a ich využitia v súčasnosti.

M. Sládek: Moja hlavná motivácia je túžba po zmene. Verím, že je možné a správne vplývať na svoje okolie a pretvárať ho.

 

Architektov si verejnosť niekedy až schematicky predstavuje len ako skicujúceho tvorcu konceptu budov a o „nekresliacich architektoch“ sa hovorí málo. Aký prínos vidíte pri Vašej mimoateliérovej práci v tom, že máte vzdelanie a myslenie architekta – aké hodnoty môže architekt priniesť v podobných pozíciách, v akej pôsobíte Vy?

J. Gregorová: Nepovažujem sa za „nekresliaceho architekta“ aj napriek tomu, že nie som praktizujúci architekt. Pre architekta by malo byť v čase jeho pôsobenia cieľom presadenie  nejakej zmysluplnej idey. Vzhľadom na už spomínané krédo môjho architektonického smerovania su myslím, že spôsob nápravy našich narušených tradičných štruktúr treba skúmať, medializovať, konfrontovať s odborníkmi relevantných profesií a takto získaný potenciál vedomostí využívať aj pri výchove študentov. Nová generácia by potom mala väčšiu šancu chápať a cítiť, čo je to „byť doma rád“, mať radosť z oživovania tradícií a inšpirovať sa pri tvorbe dedičstvom predkov. Na tému, ako môže byť architekt tvorivý pri obnove pamiatok, vyšlo aj monotematické číslo časopisu Projekt 3 - 4/2014, ktoré som gestorovala.

V. Hrdý: Zobrať ceruzku a začať kresliť, ukladať myšlienky na papier je asi najpríjemnejšia a tá ľahšia časť práce architekta. Presadiť návrh až po zrealizovanie je maratón presviedčaní investora, verejnosti, kolegov... Teraz pracujem na magistráte. Tridsať rokov som pôsobil ako praktizujúci architekt, najprv 14 rokov na Stavoprojekte a potom v súkromnej praxi, najmä v spolupráci s dvoma ateliérmi. Náplň práce mám fakticky tú istú ako v ateliéri - na oddeleniach územného plánu a rozvoja mesta vykonávam obdobné činnosti ako predtým. Keď sme sa na pôde magistrátu pracovne stretli s mojím pedagógom z fakulty, profesorom Alexym, spýtal sa ma, čo som posledne nakreslil - lebo podľa jeho slov vraj keď tréner tenistov prestane hrávať, nemôže už ani trénovať. Vrátil som sa aj k architektonicko-urbanistickým súťažiam, takže sa čiastočne za praktizujúceho architekta považujem doposiaľ, aj keď som na úrade už pár rokov. Ten hlavný prínos v mojom terajšom pôsobení vidím najmä v tom, že som zažil naplno ateliér, komunikáciu s investormi, verejnosťou aj úradom. Pochopil som, že len v dobrej komunikácii v trojuholníku verejný záujem – investor – mesto je šanca postupovať vpred, jeden bez druhého nefungujú a nemajú sa deliť na dobrých a zlých. Tento princíp sa snažím uplatňovať pri svojej práci.

P. Jurčo: Pamiatkový úrad SR je špecializovaný úrad štátnej správy, ktorý v oblasti ochrany a obnovy pamiatkového fondu stanovuje podmienky ochrany, obnovy, adaptácie, úprav historických objektov a pamiatkových území, následne posudzuje architektonické návrhy, projekty a územnoplánovaciu dokumentáciu. Riešenie problematiky architektúry a urbanizmu je ťažiskovou náplňou činnosti tohto úradu. Aspekt posudzovania zásahov do historickej architektúry a pamiatkových území je v tomto procese neoddeliteľný od vyhodnotenia vnesenej kreativity a invencie, ktoré do architektonického  a urbanistického diela vkladá jeho zhotoviteľ. Istým spôsobom sa takto posudzuje úroveň invencie autora. Na Pamiatkovom úrade SR pracuje a má právo posudzovať architektonické počiny dotýkajúcich sa zásahov do pamiatkového fondu približne 45 architektov, pričom len dvaja z nich sú výkonní autorizovaní architekti, členovia SKA, vykonávajúci dlhodobo projektovú činnosť. Z toho je zrejmé, kto posudzuje predkladané práce autorizovaných architektov. Podľa môjho názoru je nemorálne, ale signifikantné, že pracovníci, ktorí len nedávno získali diplom, architekti bez riadnej a dlhodobej projektovej praxe, resp. pracovníci s úplne odťažitým vzdelaním posudzujú architektúru, hovoria do urbanistickej problematiky a hlavne majú možnosť a právo rozhodujúcim spôsobom posudzovať prácu autorizovaných architektov s mnohoročnou projektovou praxou a skúsenosťami. Je to mravne zvrátený stav veci. Prácu atestovaného chirurga  nemôže posudzovať všeobecný lekár, lekár bez atestácie a už vôbec nie napr. politológ. Z hľadiska vnesenia hodnôt z pozície, v ktorej pracujem, si za desaťročia pôsobenia v tejto oblasti nepamätám, aby názor autorizovaných architektov pracujúcich na tomto úrade bol vyžadovaný ako expertný, ako názor stavovskej autority a aby bol v oblasti architektúry a urbanizmu rešpektovaný ako rozhodujúci.

Do centrálnych komisií a poradných orgánov Pamiatkového úradu SR neboli autorizovaní architekti pracujúci na tomto úrade nikdy prizývaní a obsadzovaní, neboli nikdy delegovaní pre spoluprácu  úradu s inými inštitúciami, napríklad aj s SKA.

Z. Klasová: Každý architekt má osobité estetické cítenie, umelecký prejav či inklináciu. Počas štúdia na fakulte sme nemali pri zadaní úloh obmedzenia, avšak architektonická tvorba v pamiatkovom území a v súvislosti s obnovou kultúrnych pamiatok ich má pomerne veľa a je neraz veľkou previerkou kvalít architekta, jeho schopnosti submisívnosti a dávky citu pre vytvorenie harmonického spolupôsobenia nového a historického tak, aby pri tom nevznikal ich konkurenčný boj. Naším poslaním je práve to správne nasmerovanie pre výslednú podobu.

M. Sládek: Architekt tvorí budúcnosť. Myslí v budúcnosti. Uvedomuje si prítomnosť, existujúce vzťahy a ich dynamiku a do nich si predstavuje novú situáciu. Každý projekt je najprv projektom, návrhom riešenia, kým sa realizáciou nestane realitou. Tento spôsob myslenia sa dá využiť v rôznych oblastiach, nielen v architektúre. Aj v sociálnej oblasti, kde pôsobím, je zameranie na riešenia prehodnocujúce zaužívané vzťahy veľmi prínosné. 

 

Keď pri svojej práci prichádzate do kontaktu s praktizujúcimi architektami a vidíte ich pôsobenie zo svojho uhla pohľadu, čo by ste im odporučili pre zefektívnenie celého procesu vzájomnej spolupráce?

J. Gregorová: Vidím nejednoznačnosť v pojmoch „nekresliaci architekt“ a „praktizujúci architekt“. Z môjho pohľadu aj nekresliaci architekt môže dobrú architektonickú ideu verbalizovať, na druhej strane praktizujúci architekt často na vytvorenie plnohodnotnej idey nemá priestor (buď plní požiadavky investora, alebo presadzuje svoju individualitu, často aj na úkor rešpektovania okolitého kontextu). Z môjho uhla pohľadu by som odporúčala menší obdiv voči všetkému čo je inakšie , a väčší rešpekt pred tým čo je typické, vrátane  spolupráce s  občanmi (budúcimi užívateľmi  navrhovaných architektonických či urbanistických diel). Celý proces chápem ako multidisciplinárny a preto vidím čoraz väčšiu perspektívu architekta ako empatického koordinátora , než ako silnej  architektonickej  individuality , ktorá chce za každú cenu tvoriť „ikonické  diela. Na základe svojich skúseností tak v pozícii „kresliaceho“ ako aj „nekresliaceho“ architekta, pôsobiaceho na poli obnovy pamiatok a aplikujúceho princípy kultúrnej udržateľnosti v tvorbe si myslím, že by sa mali architekti pracujúci  na poli architektonického navrhovania  špecializovať. Ak vezmeme do úvahy, že počet pamiatok na Slovensku je obmedzený (výrazne nižší ako v okolitých krajinách Európskej únie), je až zarážajúce, s akou vehementnosťou si trúfajú takmer všetci „praktizujúci“ architekti pamiatky obnovovať. Ak v tom nemali doteraz prax, odpovedia , „ veď raz sa to musím naučiť“, alebo „ veď ja si na to vezmem odborníka“. Kde a ako sa to tí „odborníci“ naučia, už nikoho nezaujíma. Ak sa pri takomto improvizovaní pamiatka zničí, proces je nevratný...ďalším krokom potom spravidla býva vyškrtnutie pamiatky z Ústredného zoznamu pamiatkového fondu SR, alebo zrušenie plošnej pamiatkovej ochrany území . Od začiatkov pamiatkovej starostlivosti je zrejmé, že obnova pamiatok je multidisciplinárna disciplína...

V. Hrdý: Niet nad vlastnú skúsenosť - zažiť niečo, čo pomôže hlbšie pochopiť súvislosti. Možno si napríklad na krátky čas, a naozaj nie je podstatná dĺžka, zastážovať aj na úrade. Nie je to až taká hrôza a skôr by kolegovia porozumeli a pochopili, prečo sa im niektoré úkony a činnosti nepozdávajú, ako je to s platným územným dokumentom, v čom je iný od územnoplánovacieho podkladu alebo vízie, a niektorí by si možno oživili aj stavebný zákon a platné vyhlášky. Rovnako si ale myslím aj opačne, že ten, kto pracuje na úrade, by mal nejaké roky stráviť v aktívnej projektovej praxi. Našli by pre seba oveľa viac empatie a porozumenia.

P. Jurčo: Moje pôsobenie v štátnej správe je vo svojej podstate formou celoživotného vzdelávania. Tým, že sa stretávam s prácou kolegov, vidím úroveň architektúry a dokumentácie a neustále sa  učím. Architektúra nie je len dobrý nápad, je to náročný proces hľadania najlepšieho riešenia. V súčasnej dobe je ťažké hovoriť o kvalite architektúry, grafického prejavu, o úrovni spracovávanej dokumentácie, keď kritériom sú rýchly zisk a najnižšia cena obstarania. Výsledkom býva len skreslenie predstáv a požiadaviek objednávateľa. Častým argumentom zhotoviteľa k nekvalite je stupídna replika, že si to investor takto praje, že za dohodnutý honorár sa nedá ani viac očakávať. Proces hľadania najlepšieho riešenia sa nerealizuje, lebo v ateliéri je potrebné vyrábať peniaze a nie sa hrať. Tak takéto a podobné argumenty sú podľa mňa na odobratie pečiatky! Pri obnove kultúrnych pamiatok právne predpisy vyžadujú, aby vlastník nehnuteľnosti  a zhotoviteľ dokumentácie poznali podmienky obnovy a úprav ešte pred začatím prác na dokumentácii. Tieto stanovuje príslušný krajský pamiatkový úrad. Vydané rozhodnutia  už na začiatku, pri tzv. zámere, vždy ovplyvnia zjednodušené predstavy vlastníka nehnuteľnosti o náročnosti prípravy obnovy, čím sú pozitívne nápomocné zhotoviteľovi dokumentácie pri rokovaní  o primeranom honorári. Skutočnosť je podstatne iná. Zhotoviteľ dokumentácie ako hazardér nevyžaduje od vlastníka/objednávateľa tento dokument ako podklad pre návrh dohody či zmluvy o dielo a vypracuje dokumentáciu, ktorá je po posúdení pamiatkovým orgánom neprijateľná, vyvoláva zbytočný rozpor a vedie k zmarenej práci. Pamiatkový orgán sa následne a úplne nelogicky hodnotí ako ten zlý element, ktorý spôsobuje problémy. V skutočnosti problém spôsobil zhotoviteľ dokumentácie a ide o jeho evidentnú neprofesionalitu, pritom v rámci autorizačnej skúšky mal zvládnuť aj okruh príslušných právnych predpisov v oblasti ochrany pamiatkového fondu. Otázku nemorálnosti a právnych aspektov pri signovaní dokumentácie iného zhotoviteľa autorizačnou pečiatkou nebudem ani rozvádzať, ale ide o nezanedbateľný jav. Zhotoviteľom dokumentácie, autorom architektonického diela v súčasnosti chýba sebareflexia a nároky na kvalitu vlastnej práce, ktoré som ja v predprevratovom období získaval predkladaním prác do komisie SFVU zloženú z takých velikánov, ako boli architekti Vilhan, Janák a ďalší. Namiesto toho sú tu dnes prejavy neprimeraného sebavedomia a agresívneho presadzovania vlastného názoru. 

Z. Klasová: Rozhodne je dobre sa vopred podrobne oboznámiť s konkterétnymi podmienkami obnovy pamiatky a špecifickými podmienkami daného územia. V oblasti zachovania pamiatkového fondu totiž každá obnova si nesie svoju pečať individuálnosti a potrieb uchovania jej originálnych hodnôt.

M. Sládek: Z môjho pohľadu je dôležité uvedomiť si morálny rozmer architektonického zadania. Každý investor, často obec alebo inštitúcia, sleduje architektonickým zadaním nejaké ciele a má vlastné motivácie. Zadanie vždy sleduje politické a mocenské ciele, od najnižšej až po národnú úroveň. Architekt by mal vidieť za rámec zadania a snažiť sa porozumieť situácii, v ktorej zadanie vzniklo - pozrieť sa na neho aj zo strany záujmov užívateľa a širšej spoločnosti. Môže tak nájsť riešenia, ktoré efektívnejšie riešia nastolený problém tým, že prehodnocujú zadanie ako také.

 

Je podľa Vás pre architektov pracujúcich mimo bežnej architektonickej praxe užitočné byť členom SKA? Čo by mohla komora ako stavovské združenie architektov urobiť aj pre „nekresliacich“ architektov?

J. Gregorová: Súčasná komora je chápaná iba ako inštitúcia pre praktizujúcich architektov, čo znižuje mieru multidisciplinarity a objektivizovania idey architektonického navrhovania. O metódach a ideách architektonického navrhovania sa nevedú dostatočne intenzívne diskusie. Tento problém riešime aj na Fakulte architektúry STU. Na konferencii o architektonickej tvorbe takmer všetky vyzvané referáty kvantifikovali v tabuľkách množstvo hodín, koľko a na akom ústave sa čo navrhuje namiesto toho, aby sa konfrontovali aktuálne témy súčasnosti aplikované predovšetkým na náš slovenský kontext. Preto si myslím, že komunita slovenských architektov by mala chápať komoru ako inštitúciu interpretantov alebo tvorcov architektonických ideí. Mala by sa skladať z procedurálno- legislatívnej  a tvorivo-odbornej zložky. Úloha procedurálnej zložky je asi všetkým jasná, rezervy vidím najmä v odbornej zložke, ktorá by mala mapovať aktuálne trendy v architektúre, poriadať semináre, školenia, prípadne vydávať temeticky koncipované časopisy. Táto zložka by mala mať „kresliacich“  aj „nekresliacich“ členov.  Na „praktizujúcich“ architektoch by potom bolo, či bude výstupy členov odbornej zložky využívať aj vo svojom praktickom navrhovaní. Ak áno, tak výstupy týchto špecializovaných odborníkov by mali byť ošetrené autorským zákonom, lebo môžu byť nositeľmi idey diela. Je všeobecne známe, že dodržiavanie autorských práv praktizujúcich architektov býva často problém. Skupina týchto špecialistov by potom mohla byť evidovaná aj v SKA.

V. Hrdý: Bez patričnej kontinuity v projektovej praxi a preukázania spôsobilosti projektovať nie je umožnené nekresliacim architektom odovzdať pečiatku autorizovaného architekta. Určite by však bolo vhodné, aby pre architektov v investorskej sfére, obchodnej činnosti a pod. bolo prestížou ich dobrovoľné členstvo v SKA. Malo by to dopad najmä pri spoločenských kontaktoch, ale aj v etickej rovine vzájomného správania sa. Hľadanie spôsobu, ako týchto nekresliacich kolegov motivovať a vtiahnuť do života SKA, je úloha aj pre vedenie komory.

P. Jurčo: SKA by mala presadzovať, aby architektúra na Slovensku mala vysokú kvalitu. Z minulosti tu predpoklady a tradícia sú. SKA by mala byť regulátorom, ktorý štátu a školstvu jasne vyjadrí záujem o kvalitu architektúry. Trh za 25 rokov nič nevyriešil, je presýtený a výsledkom je evidentná  úbohosť stavu architektúry na Slovensku. Expresívne, ale bohužiaľ pravdivo to v celosvetovom kontexte nedávno pomenoval pán Frank Gehry, v tomto geopolitickom priestore jeho slová platia ešte o niečo viac. Tí, ktorí sa uchádzajú o štúdium architektúry, idú do školy s predstavou následnej výkonnej tvorby, nie úradníckej ani teoretickej praxe. Ak sa riadením osudu dostanú do iných pozícií, je to ich voľba a mohli či môžu to kedykoľvek zmeniť. Vyštudovanie vysokej školy architektonického zamerania a samotné získanie diplomu (ako dokladu o absolvovaní - nie o schopnostiach) bez ďalšieho dlhodobého výkonu v architektonickej tvorbe nepostačuje pre zodpovedné pôsobenie v pozíciách, kde sa rozhoduje o architektúre a posudzuje sa práca autorizovaného architekta. Pri obsadzovaní takýchto pozícií by SKA mala mať rozhodujúci vplyv a túto právomoc si presadiť do inštitútov, o ktoré sa opiera chod spoločnosti. Cez ne by mala vyžadovať obsadzovanie týchto pozícií len autorizovanými architektmi, ktorí prešli procesom tvorby, ani nie  architektmi s diplomom. Len výkonný, súčasný alebo dlhoročný, autorizovaný architekt vie ohodnotiť kvalitu navrhovaného vstupu do architektúry, úroveň invencie a riadne odvedenú prácu iného autorizovaného architekta. Ak sa tak nedeje, v právnickej terminológii by sa dalo povedať, že je to v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s demografickým vývojom spoločnosti je evidentné, že bude pribúdať emeritných autorizovaných architektov. Je to práve táto skupina, bude to každý z nás, o ktorých by sa SKA mala zaujímať, na nich orientovať svoju pozornosť, udržiavať aktívny kontakt a byť im nápomocná.

Z. Klasová: Určite je, vďaka odlišnosti praxe sa vzájomne môžeme obohacovať a dopĺňať. Pri úvahách o môžnostiach SKA treba pristupovať k typu „nekresliaceho architekta“ špecificky. Každopádne by boli obojstranne prospešné vzájomné stretnutia s možnosťou výmien názorov a praktických skúseností. Ako sa vraví, ak dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté.

M. Sládek: SKA by v prvom rade mala dokázať svoju dôležitosť ako odborová organizácia architektov. Mala by hájiť záujmy členov a predovšetkým vytvárať miesto profesie architekta v spoločnosti. Až vtedy bude atraktívna pre architektov mimo praxe autorizovaného architekta. Úlohou SKA by malo byť formovať verejnú mienku o potrebnosti architektov a tlak na verejné politiky. Žiaľ, v tomto smere nie je o SKA počuť. Nevystupuje v mediálnom priestore a nevyjadruje sa ku spoločenským kauzám. Ťažko potom očakávať pozitívny vzťah spoločnosti k architektonickej profesii.

 

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu