InformacieSKA.sk

Od urbanizmu domov k urbanizmu priestorov

Pavol Mrázek17.12.2014NázorPridať komentár
Od urbanizmu domov k urbanizmu priestorov

Ing. arch. Pavol Mrázek 

Na nedávnom otvorení výstavy profesorov urbanizmu Fakulty architektúry STU v Bratislave, autorov Alexyho, Trnkusa a Kavana, som si uvedomil, ako sa mení kvalita času. Sú to nepochybne zakladatelia školy urbanizmu 20. storočia u nás. Na piedestál novodobého urbanizmu vystúpili koncom 60. rokov minulého storočia, keď v roku 1971 v medzinárodnej súťaži Viedeň - Južné mesto získali druhú cenu. Pre nás študentov bol tento projekt učebnicou urbanizmu. Nové tvorivé princípy tej doby sme na fakulte všetci hltali a podľa nich aj tvorivo rástli. Teraz som sa na ne mal možnosť pozrieť z odstupu času.

Urbanizmus 60. rokov

Urbanizmus tej doby bol revolučný. Vychádzal funkcionalizmu formulovaného v Aténskej charte. Oproti kompaktnému mestu 19. storočia to bolo niečo úplne iné. Vznikla horizontálna funkčná diferenciácia sídiel, hmotovo-priestorové štruktúry sa uvoľnili, nadvládu prevzal solitér. Cievna sústava bola založená na diferenciácii automobilovej dopravy a peších. Každá typologická funkcia mala svoj charakteristický hmotovo-priestorový tvar.

Tieto idey sa pretavili aj do územného plánovania tej doby. Tvorba urbanistických koncepcií bola založená na expanzii sídiel. Vtedajší tvorca urbanistického návrhu automaticky predpokladal, že sídlo bude neustále rásť. Každý územný plán musel obsahovať územnú rezervu. Ale vstupovalo sa aj do jadrových území miest. Tu bola zásada, že jestvujúce centrum mesta bolo treba „nejako“ prestavať. Asanácia nebola problém. Bohužiaľ.

Bratislava je typickým príkladom vtedajšej expanzie. Od roku 1900 do roku 1990 sa rozrástla takmer päťkrát. Územný plán z roku 1973 dokonca výhľadovo uvažoval so 750-tisíc obyvateľmi.

Ale expanzia skončila

Centrálne plánované hospodárstvo v roku 1989 prestalo existovať, a tým sa aj skončili prognózy o raste. Nie že by ich niekto zrušil, ale rast jednoducho prestal. Štát prestal investovať do výstavby a iniciatívu prebral súkromný sektor. Ale to, že sídla prestali rásť, nie je niekoho chyba, ani to nie je chyba štátu. Neustále sa rásť totiž nedá. Po období expanzie nastáva zákonite depresia. Tak ako v živote, tak aj v ekonomike a aj v urbanizme. Skúste sa neustále nadychovať. To sa jednoducho nedá.

Doba sa zmenila, staré urbanistické myslenie zotrváva

Ak sa pozriete na urbanistické plány vytvorené po roku 1989, vrátane územného plánu Bratislavy, staré urbanistické myslenie zostalo. Stále sa pracuje metódou tak, ako nás to učili v 60. rokoch. Na sídelnej úrovni sa narába s funkčnou diferenciáciou plôch a na zonálnej úrovni sa stále pracuje s fiktívnymi voľne aditívne radenými objektmi bez väčších ambícií na tvorbu priestoru. Vládne solitér, kreslia sa domy. Pojem tvorby ucelenej formy verejného priestoru, siluety, námestia alebo ulice súčasné urbanistické myslenie nepozná.

V bratislavskej Petržalke od roku 1989 investovali súkromní investori do výstavby nových objektov rádovo niekoľko sto miliónov eur, avšak ani jedného zo starostov nenapadlo investičný záujem využiť v prospech Petržalky. Nepodarilo sa vybudovať ani jedno námestie, ani jednu ucelenú ulicu, ani jeden hodnotný verejný priestor. Vyrástla síce Panónska cesta, ale sama od seba, bez urbanistov. Bola nazvaná cesta, lebo nikto nepredpokladal, že sa tu bude jedného dňa diať mestský život. Veď je mimo ťažiska Petržalky. A stalo sa. Cesta sa zrazu zmenila sa na ulicu. Bola mimo urbanistického záujmu a dnes pôsobí ako skladisko domov. Ani len stavebnú čiaru alebo chodník popri ceste nikoho nenapadlo nakresliť. O nejakej aleji, siluete, mestskej polyfunkčnej osi ani nehovoriac.

 

Súčasná pôdorysná nekoordinovaná forma verejného priestoru Panónskej cesty v bratislavskej Petržalke. I napriek tomu, že je vlastne tangentou obytného územia, je najviac mestsky pôsobiacim prostredím Petržalky. To, že budú pri ceste niekedy domy, sa nepredpokladalo. Dokonca pri obrubníku si niekto postavil plot a predzáhradku. Asi mu nevychádzala zeleň.

Reakcia na zmenené požiadavky výstavby bola odmietavá

Zvýšený záujem o výstavbu v Bratislave za posledných dvadsať rokov vyvolalo odmietavú reakciu odbornej aj laickej verejnosti. Mestskí plánovači a aj niektorí urbanisti začali volať po „skutočne dobrom územnom pláne“, ktorý bude platiť dlhodobo a najlepšie nastálo. Miesto toho, aby sa hľadala filozofia flexibility, prevládla filozofia rigidity. Schválený územný plán je zákon. Nebude si každý stavať, ako sa mu zachce, a meniť ho, kedy sa mu zachce.

V poriadku, ako vieme, zákony sa len tak jednoducho meniť nedajú. Zmena územného plánu trvá niekoľko rokov. Plánovačov nenapadlo, že dlhodobá platnosť je práve vo flexibilite.

A výsledok? Ťažkopádny, preregulovaný a rigidný územný plán sa stal nástrojom obmedzujúcim výstavbu. Keďže život sa zastaviť nedá, stavebný trh išiel tam, kde to bolo jednoduchšie. Ako na tej Panónskej ceste. Tam žiadna regulácia neplatila. Aj prudký nárast bratislavskej suburbanity je čiastočne dôsledkom tohoto. Miestne zastupiteľstvá okolitých mestských častí sa tešili, že mal niekto záujem v ich katastri investovať. Tam protestné petície občanov voči výstavbe poslanci neorganizovali ako v jadrovom meste.

Požiadavky na ÚPD sa zmenili

Zdedené územné plány založené na metodike centrálneho plánovania zrazu prestali vyhovovať. Spločenská objednávka na územné plánovanie sa zmenila, ale metóda územného plánovania nie. Štát do výstavby prestal investovať  a požiadavky na výstavbu začal formulovať súkromný sektor. Ten, samozrejme, žiadny dlhodobý plán nepozná. V dnešnom systéme platnej územnoplánovacej dokumentácie sa nedá operatívne reagovať na množstvo každodenne sa meniacich požiadaviek stavebníkov.

Ak príde developer na Magistrát hlavného mesta Bratislavy a spýta sa, kde by mohol v Bratislave investovať do výstavby, tak ho buď neprijmú a ak áno, tak mu nič konkrétne nepovedia.

Prečo? Lebo to nevedia. Nezaoberajú sa s tým. V politických prejavoch niektorých mestských politikov sa o develperovi hovorí ako o škodnej. Primátori, starostovia a poslanci voľby vyhrávajú so sloganom, že pokiaľ budú zvolení, výstavbu nepovolia.

Avšak urbanistický vývoj sa zastaviť nedá

Profesor Alexy nám ešte na fakulte zdôrazňoval: Ľudské sídlo sa neustále vyvíja. Buď rastie, alebo degraduje. Tretia cesta nie je. Stabilný alebo vyvážený stav nie je trvalo možný, aj keď sa človek oň bude neustále snažiť. To je zákon vývoja a s tým sa nič robiť nedá.

Urbanistická veda vie, že urbanizácia mesta ako spločenská nadstavba a ako ekonomická základňa sú dva navzájom podmienené javy. Ak sa zmení ekonomická základňa, tak sa zmení aj urbanizácia sídiel. Ale platí to aj naopak. Ak bude Bratislava atraktívny európsky urbanistický unikát, oživenie ekonomickej základne v podobe prílivu nových investícií, tvorby nových pracovných príležitostí, a tým aj prílivu ľudí prídu samé.

Ako teda plánovať, keď nevieme, čo sa bude stavať zajtra, nieto ešte za 20 až 30 rokov, a keď už vôbec nevieme, či mesto bude rásť alebo degradovať? Možno budete mať teraz dojem, že v trhovom hospodárstve územný plán nemá zmysel. Áno, taký z minulého storočia zmysel nemá. Dokonca si myslím, že je administratívnou brzdou vývoja. Ale územné plánovanie ako také zmysel má, len musí byť iné.

Územný plán ako ponuka

Keďže ekonomická základňa sa zmenila, musí sa jej prispôsobiť aj metodika územného plánovania. Už nebudeme môcť územný plán považovať za direktívny nástroj plánovania výstavby. Dnes je hlavný objem výstavby v súkromných rukách a tým sa veľmi určovať nedá.

Ak chceme, aby sa zabezbečil trvalo udržateľný rozvoj sídiel, územný plán sa musí stať strategickou ponukou.Ponukou, v ktorej si obstarávateľ, mesto, sídlo, alebo región prostredníctvom urbanistickej koncepcie usmerní či podchytí stavebný vývoj želateľným smerom. Územný plán sa musí stať pružným vývojaschopným dokumentom, ktorý nielen usmerňuje záujem stavebného trhu, ale ho aj podnecuje a podporuje. A to je pre ťažkopádne samosprávy často problém.

Konkurenčné prostredie mesta

Tak ako v ekonmickej sfére, tak aj vo sfére stavebného rozvoja funguje konkurencia. Bratislava sa ako hlavné mesto Slovenska dostáva do konkurenčného prostreia s inými európskymi mestami a aj samotné jadrové mesto Bratislavy sa dostáva do konkurenčného postavenia aj voči vlastnej suburbanite.

Po investičnom boome v posledných dvadsiatich rokoch záujem o výstavbu v Bratislave klesá. Stačila jedna ekonomická kríza a v zóne Bottova – Landererova, pred hlavnou stanicou alebo na Kamennom námestí sa môžu mačky naháňať pokojne ďalších 20 rokov. Dúfať, že nastane nejaké záračné oživenie bez vlastného pričinenia, je nereálne.

Ak samosprávy budú chcieť zabrániť úpadku sídiel, ktorým velia, musia mať pripravenú územnú ponuku v podobe vlastnej urbanistickej stratégie. Len vtedy budú môcť z investičného záujmu vyťažiť niečo viac pre rozvoj celku. Štát mestám nedá investičné zdroje a Bratislave už vôbec nie. Veď tá má najnižšiu nezamestnanosť a najvyšší priemerný plat.

Ak budú mestá chcieť, aby nechátrali, tak na strategickú spoluprácu so súkromným sektorom budú musieť skôr či neskôr pristúpiť.

Kam smeruje budúci urbanistický vývoj

Doba sa zmenila. Vývoj urbanizácie smeruje do jestvujúcich mestských prostredí, či sa nám to páči alebo nie. Už nebude platiť plošný extenzívny horizontálny rast, kde by nejaká tá asanácia nebola problém. Aktuálne je zhodonocovanie jestvujúceho stavu. Teda ide o procesy dotvárania, revitalizácie a dostavby. Nie extenzívy, ale intenzívny rast, nie rast vonkajší, ale vnútorný, nie procesy horizontálnej, ale vnútornej vertikálnej expanzie. Vstupom do jestvujúceho mestského prostredia sa karta obrátila.

To že tieto procesy nastanú, tvrdil profesor Alexy už v 70. rokoch minulého storočia: Extenzívny horizontálny rast jedného dňa dozneje a nahradí ho všeobecná intenzifikácia sídiel. Cievna sústava jednoducho nebude stačiť a extenzívny rozvoj sa spomalí. Budovanie nových komunikačných trás nič nevyrieši, lebo každá nová komunikácia či nový obchvat vytvoria nové urbanizačné jadrá, ktoré pritiahnu ďalšiu extenzívnu výstavbu a dopravná práca v meste sa zase len zvýši. Jedno z riešení  dopravy (okrem iných, ktoré tu nebudem rozvádzať) teda nie je v doprave samotnej, ale v lokalizácii nových cieľov dopravy v jestvujúcom meste - a to hlavne bývania. Uvoľnenie obmedzení výstavby bývania v jadrovom meste je jedným z príspevkov, ako zmierňovať dopravnú náročnosť v rozťahanom meste.

Doba extenzívnej grandióznej socialistickej prestavby sa zmenila na dobu postupnej  intenzívnej kapitalistickej dostavby. A ak sa dostavba nezrealizuje, mesto začne degradovať, ako to už vidieť na bratislavskom celomestskom centre.

Súčasná pôdorysná forma verejných priestorov - Námestie SNP, Kamenné námestie, Špitálska ulica v Bratislave

Princíp permanentnej aktualizácie ÚPD

Zotrvačnosť v myslení z doby minulej pri tvorbe územnoplánovacej dokumentácie stále prevláda. Dnes sa ešte stále volá po novom územnom pláne Bratislavy. Ale po akom? Vie to niekto? V čom má byť iný? A čo bude dovtedy, kým bude za tých 5 až 8 rokov hotový? Budeme žiť v nejakom provizóriu a investorom povieme, aby počkali? A ako bude znieť zadanie, koľko obyvateľov bude mať napríklad Bratislava za 20 rokov? Predstava tvorby „nového“ územného plánu pre Bratislavu je dozvuk z doby minulej. Tadiaľto cesta nevedie.

Ako má územný plán byť životaschopným dokumentom, ktorý dokáže neustále pružne reagovať na stavebný záujem a z neho tvorivo ťažiť v prospech mesta? Neznamená to nič iné, len pripustiť metódu permanentnej aktualizácie územného plánu.

Zmiešané územie jadrového mesta

Metodika územnoplánovacej dokumentácie je stále ešte založená na pricípe plošného určovania urbanistických funkcií. Nevieme si predstaviť urbanizmus bez navrhovania funkčných plôch, bez objektov, dokonca určujeme, aké podiely jednotlivých funkcií by objekty mali mať.

Funkcia ako taká už ďalej nemôže určovať to hlavné, o čo v urbanizme ide. To bolo dôležité, keď sa vytváralo nové mesto. Ale dnes sme sa vrátili do jestvujúceho mesta. Tu je už funkcia daná a, naviac, neustále sa mení bez toho, aby to určoval nejaký územný plán. Dokonca sa funkcia mení už aj počas výstavby.

Problém vyľudňovania centier miest je na programe už niekoľko desaťročí, ale urbanizmus funkčného zónovania stále platí. Bratislavké Námestie SNP je toho príkladom. Nikto tam nie je. Dokonca ani doprava. Prečo? Jednou z príčin je aj to, že v centre mesta nikto nebýva. Skúste podľa územného plánu Bratislavy v centre Bratislavy postaviť bytový dom. To jednoducho nie je možné. V centre podľa územného plánu musí prevládať vybavenosť. Som užívateľ územného plánu Bratislavy a viem, o čom hovorím.

Verejný priestor

Kvalita času sa mení. Po búrlivom rozvoji treba mesto dotvárať do krásy. Teraz je na to čas. Pozornosť sa obracia od urbanizmu domov k urbanizmu priestorov.

Nastáva doba, kedy do popredia v urbanizme vystupuje forma verejného priestoru.

Územný plán už nemôže určovať, čo sa má stavať, ale ako sa má stavať. Riešené územie už nemôžeme členiť na farebné plochy rôznych funkcií. Tie stratili význam. V jestvujúcom meste nám budú stačiť len dve plochy, a to:

  • plochy verejné – cievna sústava
  • plochy neverejné – všeobecná stavebná plocha

Ucelená forma verejného priestoru je aktuálne to, čím by sa mal súčasný urbanista zaoberať, ako sa o tom hovorilo aj na nedávnej konferencii Public Spaces v Bratislave. Urbanistický návrh sa musí sústrediť na formu verejného priestoru, na formu toho „prázdneho“ a tú zaregulovať. My síce nevieme, kto tie objekty vymedzujúce mestský priestor postaví, ale vedieť, ako by ten verejný priestor mal vyzerať, snáď až taký problém nie je.

Dnes si ešte stále nevieme predstaviť regulačný plán zóny bez domov. V urbanizme 21. storočia už asi nebudeme môcť urbanistický plán začať kresliť od domov, od fiktívne vymyslených hmotoviek. Investori a ich architekti ich nerešpektovali v minulosti a nebudú ich rešpektovať ani teraz. Nikdy sa takýto plán nenaplnil.

Prečo? Lebo plán konkrétnych domov nevie pružne reagovať na meniace sa požiadavky stavebného záujmu. Je to len statická subjektívna autorská architektonická schéma vo veľkom. Šancu by mal len vtedy, ak by sa zrealizoval jedným subjektom a naraz. Ale takto sa územný rozvoj nekonal ani v minulosti a nebude sa diať ani teraz.

Regulačný plán musí vyzerať inak

V roku 1983 som v rámci Územného plánu Centra tretieho bratislavského obvodu spracoval prvý oficiálne schválený regulačný plán zóny. Stal sa základom pre vytvorenie prvej metodiky regulačných plánov na Útvare hlavného architekta v Bratislave, ktorá sa potom dostala aj do stavebného zákona. Odvtedy sa používa. Avšak oproti pôvodnému podkladu zostalo len torzo.

Dnešný „regulačný plán“ architektovi presne povie, akú funkciu má povolenú, koľko metrov štvorcových hrubej podlahovej plochy môže na pozemku navrhnúť a v akých podieloch môže povolené funkcie použiť. Dokonca mu povie, že v centre mesta nemôže byť kafiléria.

Ale sučasný regulačný plán nepovie to vyššie, o čo v urbanizme mesta ide. Nepovie architektovi, ako sa má objekt tváriť voči verejnému priestoru, aký má stupeň urbanity, aký má priestorovotvorný význam. Neurčí, ako sa má formovať verejný priestor, aby mal vyššiu ideu a  ucelený tvar a formu. Nepovie mu, ako má byť jeho objekt ďaleko od cesty, či má mať pri ceste aj chodník a parkovisko, kde má mať hlavný vstup, kde príjazdy a vjazdy, aký má byť vysoký, kde má byť priehľad, dominanta, socha, námestie a či má alebo nemá povolené okná aj na bočnej fasáde. Nestanoví mu, ako má dom prispieť k formovaniu verejného priestoru.

Prečo? Lebo nikto nenakreslil formu toho „prázdneho“, toho, čo človek užíva, čo vníma a kde sa pohybuje. Regulačný plán v súčasnom ponímaní o formovaní verejného priestoru nič nehovorí. Dokonca ani nemá dané hranice vymedzených území zástavby ako východisko pre výpočet v súčasnosti tak „dôležitých“ číselných urbanistických ukazovateľov intenzity využitia územia. Nerozčlení územie na plochy verejné a neverejné, neurčí, kde sa má stavať a kde nie. Nestanoví urbanistickú hodnotu stavebných pozemkov, koľko má mať napríklad zástavba minimálne podlaží. A a zrazu sa na cennom nároží dvoch mestských tried obajví prízemný obchodný objekt so šedou architektúrou skladu. Ale schvaľujúce orgány sa tešia, ak nie je priestorová regulácia môžu „tvorivo“ manévrovať, aby zabránili príliš intenzívnej výstavbe, a potom to dopadne ako na tej Panónskej.

Regulačný plán musí formulovať vyšší verejný priestorový záujem mesta. Urbanista síce nemôže vedieť predpokladať vývoj funkčného a stavebného záujmu dopredu na 20 - 30 rokov ako sa to robilo v plánovanom hospodárstve, ale nemalo by byť až taký problém určiť formu, ako má mesto vyzerať za 20 až 30 rokov dopredu ako priestorovú ponuku. Tvorba urbanistickej koncepcie sa bude musieť začať kresliť od toho „prázdneho“, a to v 2D aj v 3D.

Doprava si presekala cestu cez mesto. Táto bratislavská ulica má hrdý názov Staromestská.

Má stavebník záujem o kvalitu verejného priestoru?

Často počujem, že developer nemá záujem o to verejné, o to vyššie, čo je verejný záujem. Ale to vôbec nie je pravda. Každý sofistikovaný developer si uvedomuje, že v peknom verejnom prostredí mesta sa mu jeho produkt bude lepšie predávať. Zvýši sa jeho cena aj cena okolitých nehnuteľností. On má o kvalitný verejný priestor eminentný záujem a  je aj ochotný naň prispieť. Veď nakoniec sa to aj tak v praxi deje. Ale niekto mu musí určiť, ako a kde má do toho verejného prispieť. To by sa musela samospráva zhodonocovaním vlastného urbánneho prostredia zaoberať a mať aj, okrem iného, koncepciu v podobe flexibilného regulačného plánu.

Chceme mať pekné mesto?

Minulá doba nám zanechala na dostavbu dostatočné množstvo priestoru. Mestá sú vyzubené. Po brutálnych zásahoch dopravy, ktorá si presekala trasy do jestvujúcich stavebných štruktúr, ostali len torzá. Verejný priestor tvoria odhalené vnútrobloky, zadné fasády, štíty domov a postupne si na to zvykáme. Pozrite si hlavné „ulice“ väčšiny slovenských miest. Ucelený tvar mestského priestoru sa stratil.

Teda to, čo je dnes aktuálne, je ponuka urbanizácie založená na tvorbe verejného priestoru. To od tvorcov uzemných plánov sa očakáva. Neočakávajú to len obstarávatelia, schvaľujúce orgány a investori, ale hlavne človek, ktorý v meste žije, pracuje a býva.

Vyzubené mesto. Výjazd z bratislavskej hlavnej stanice na Šancovú ulicu.

Foto a obrazové prílohy: archív autora

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu