InformacieSKA.sk

Téma: Verejné obstarávanie očami architektov

Martina Jakušová18.11.2014TémaPridať komentár
Téma: Verejné obstarávanie očami architektov

Nie je nezvyčajné počuť architekta, ako povie, že verejné zákazky ani nechce robiť – ani sa o ne uchádzať. Otvorene sa hovorí, že niektoré z nich sú vopred vyhraté, v lepšom prípade je známe, že vyhrá najnižšia, hoci aj dumpingová cena neseriózneho dodávateľa, ktorý potom dodá nekvalitné dielo alebo pod zámienkami nečakaných komplikácií navyšuje cenu tak, že napokon prekoná aj pôvodné ceny svojich konkurentov. Problémov verejného obstarávania (VO) v oblasti architektúry je veľa. Pozhovárali sme sa o nich s architektmi Jurajom Šujanom, Dušanom Fischerom, Ľudovítom Urbanom, Martou Kropilákovou a Katarínou Viskupičovou.

SKA presadzuje súťaž návrhov v pripravovanom zákone o VO a v stavebnom zákone

Marta Kropiláková: Som rada, že tu sedíme v takom silnom zložení, pretože výsledkom tejto debaty je nielen tento rozhovor v Informáciách SKA, ale aj podnety pre predstavenstvo SKA, ktoré by malo naše požiadavky premietnuť do nového zákona o verejnom obstarávaní, ktorý sa práve pripravuje. Považujem za potrebné sa dostať do pracovnej skupiny prípravy tohto zákona, aby sme doňho vedeli vniesť svoje požiadavky už v úvodných fázach jeho prípravy. Za rozumné považujem trvať na troch základných požiadavkách, ktoré boli sformulované v článku ÚVO: Zákon umožňuje vybrať architekta na základe jeho kvality. Prvou je požiadavka znížiť limit, pri ktorom je povinnosť obstarávať zákazku formou súťaže návrhov, pretože dnešných 207-tisíc je priveľa a väčšina zákaziek v architektúre túto výšku nedosahuje. Druhým potrebným krokom je dať vyhlasovateľovi súťaže návrhov povinnosť už v súťažných podmienkach pri vypísaní súťaže určiť, s kým a akým spôsobom bude rokovať po rozhodnutí poroty v priamom rokovacom konaní - či bude rokovať len s prvým v poradí, či povedzme s prvými tromi, a najmä už vopred určiť kritériá, na základe ktorých bude obstarávateľ v priamom rokovacom konaní rozhodovať. Ak sa rokuje napríklad aj s tretím, ktorého súťažný návrh bol výrazne menej kvalitný, než návrh prvého, stráca sa tu vlastne zmysel celej súťaže, ktorá týmto rokovaniam predchádzala. Treťou zmenou, ktorú by bolo treba v zákone ukotviť, je zvýšenie podielu odborníkov v porote – dnes sa vyžaduje, aby bola v porote minimálne tretina odborníkov z oblasti, v ktorej sa súťaží, my si myslíme, že by to mala byť aspoň polovica. Ďalšou otázkou je, ako presnejšie zadefinovať, kto takýmto odborníkom je a kto nie.

J. Šujan: Pripomienky Slovenskej komory architektov k dnešnému zákonu o verejnom obstarávaní sme pripravili v roku 2012 v spolupráci s advokátskou kanceláriou priamo v paragrafovom znení. Zákon sa však medzičasom novelizoval, a to opačným smerom, než boli naše požiadavky – cena nadlimitnej zákazky, kedy je súťaž návrhov pri obstarávaní architektonických služieb povinná, je 200-tisíc eur, my sme navrhovali 40-tisíc eur. V našom texte je pripravená aj požiadavka na nadpolovičné zastúpenie odborníkov v porote. V dnešnom zákone sa uvádza, že odbornosť tretiny poroty musí byť rovnakej alebo rovnocennej kvalifikácie, ako je požadovaná odbornosť účastníkov súťaže – slovíčko rovnocenný sa tu však dezinterpretuje ako akékoľvek podobné, napríklad stavebné vzdelanie. My trváme na rovnakom vzdelaní, teda, aby architektúru hodnotili architekti.

M. Kropiláková: Do pripravovaného stavebného zákona komora presadzuje uzákoniť, aby obstaranie všetkých urbanistických a architektonických diel platených z verejných zdrojov má prebiehať formou súťaží návrhov. Ďalšou dôležitou klauzulou, ktorú sme presadili, je, že realizačný projekt má vyhotovovať ten istý spracovateľ, ktorý spracovával predchádzajúce stupne projektovej dokumentácie, zároveň presadzujeme, aby bol architekt účastníkom kolaudačného konania, čo mu dáva v procese významnú právomoc. Toto všetko by malo zabezpečiť, aby mal architekt možnosť ovplyvňovať kvalitu diela až po kolaudáciu.

Zákon a prax

J. Šujan: Jedna vec je, ako sú nastavené zákony – a tie sú pomerne dobré. Druhou vecou však je, ako sa ten zákon realizuje v praxi. Obstarávatelia sa snažia vyhnúť sa súťaži návrhov v lepšom prípade s tým, že je to zdĺhavý a komplikovaný proces s neistým výsledkom, v horšom prípade preto, že chcú zákazku prihrať niekomu konkrétnemu. Ak sa aj obstarávateľ podujme realizovať súťaž návrhov, urobí zväčša toľko chýb, že Úrad pre verejné obstarávanie napokon súťaž zruší. Za dnešným stavom obstarávania diel v oblasti architektúry sú na jednej strane verejní obstarávatelia, ktorým je milšia a jednoduchšia verejná obchodná súťaž o najnižšiu cenu, na druhej strane sú to aj samotní architekti, ktorí sa takýchto obchodných súťaží zúčastňujú a podliezajú cenu v snahe získať zákazku. Nepovažujem od niektorých architektov za korektné ani to, že ak sa po verdikte poroty súťaže návrhov zúčastňujú priameho rokovacieho konania o podmienkach zmluvy ako druhí alebo tretí v poradí, sú ochotní podliezať v súťaži stanovenú výšku honoráru a znevýhodňovať tak pozíciu víťaza – architekti by sa mali naučiť uznať víťazstvo svojho kolegu.

D. Fischer: Problémom je často aj nevedomosť objednávateľa a skreslený názor na funkciu, kompetencie a zodpovednosť architekta v procese tvorby životného prostredia. Verejný obstarávateľ nehľadá v architektovi partnera na mnohoročný proces prípravy, realizácie a života stavby. Architekta verejní obstarávatelia vnímajú ako dodávateľa služby – „nakreslenia“ dokumentácie potrebnej pre schvaľovací proces, aj to len na niektoré stupne. Verejný obstarávateľ si vôbec neuvedomuje, že v procese výberu dodávateľa –architekta – „len“ zastupuje spoločnosť, ktorá mu zverila verejné zdroje – peniaze nás všetkých – a je jeho základnou povinnosťou vyberať kvalitné návrhy za primeranú cenu. Tu však narážame na problém, že obstarávateľ je len zriedka dostatočne vzdelaný, aby vedel posúdiť kvalitu návrhu a jeho realizovateľnosť za určené náklady. Tento hendikep potom vyvažuje silovým uplatňovaním subjektívnych estetických kritérií z pozície investora, hoci často sa dokončenia realizácie vo funkcii ani nedočká. Ideálny model zrejme neexistuje, ale najbližšie želanému stavu je, aby architekti v súťaži návrhov nesúťažili s cenou, ale riešením, a aby rozhodovanie bolo najmä v rukách kolektívu architektov – osobností. Prirodzene, ani to nie je záruka, ale možno keby sa mená porotcov vždy uvádzali v súvislosti so stavbou podobne ako autori stavby, tlak na kvalitu by bol väčší.

J. Šujan: Dokonalý zákon, ktorý by pamätal na všetky aplikačné eventuality, ani nejestvuje – je to otázka vyspelosti spoločnosti, či chce konať v duchu zákona, alebo ho obchádzať s tým, že zákon splní iba formálne. Stále hovorím, že Slovensko je krajina, kde sa zákon častokrát dodržiava až vtedy, keď už zlyhali všetky ostatné možnosti. Žiaľ, mnohí obstarávatelia konajú tak, že čo nie je v zákone presne určené, to si vysvetlia vo svoj prospech. Ale na druhej strane ak by bol zákon dopracovaný do posledného detailu, bol by tak nepružný, ťažko zrozumiteľný a rozsiahly, že by tiež nebol vhodný na praktické využitie.

Odbornosť verejných obstarávateľov

K. Viskupičová: Verejným obstarávateľom sú často aj malé obce, kde nemusia byť na úrade dostatočne odborne podkutí odborníci na verejné obstarávanie, a tak je tu na mieste zamyslieť sa nad dodatočným dovzdelávaním v tejto oblasti, osvetou, kurzami a podobne. Niektorí obstarávatelia využívajú na verejné obstarávanie agentúry, moje skúsenosti však hovoria, že tam nepracujú vždy ľudia dostatočne erudovaní – a tu treba spomenúť nielen znalosti procesov verejného obstarávania, ale aj schopnosť rozlíšiť, či tu ide o duševné dielo a aký postup pre výber konkrétneho dodávateľa využiť. Dokonca si myslím, že by medzi verejnými obstarávateľmi  mali byť zastúpení aj architekti, aby vedeli správne posudzovať ponuky v tejto oblasti. Dnes je bežné, že architekti pracujú na úradoch alebo robia energetické posudzovanie stavieb, tak by sa mohla medzi architektmi ujať aj pozícia verejného obstarávateľa v oblasti architektúry. Úrad pre verejné obstarávanie by mal robiť školenia o súťažiach návrhov v našej oblasti, prípadne by sme sa v tejto veci mohli angažovať aj my ako komora, aj keď by to mala byť platená funkcia. Ďalším problémom je aj to, že ak sa aj verejný obstarávateľ rozhodne pre súťaž návrhov, ktorá je jediným správnym spôsobom obstarania architektonického diela, v porote nie je dostatok odborníkov z oblasti architektúry, a tak nemusí vyhrať ten najlepší projekt.

Š. Moravčík: Tu však netreba hovoriť len o školeniach verejných obstarávateľov pre výber zákaziek v oblasti architektúry, ale aj školení architektov, ako sa uchádzať o verejnú zákazku - a to nielen z architektonického hľadiska, ale hlavne z právneho a sprostredkovať im aj skúsenosti a problémy z praxe obstarávania s radami, ako ich riešiť.

J. Šujan: Verejné obstarávanie v oblasti architektúry sa týka troch zúčastnených strán - verejného obstarávateľa, architektov i samotnej verejnosti a každá z týchto strán má na dnešnom stave svoj podiel. Na jednej strane sú skutočne odborne zdatní verejní obstarávatelia pre dobrý výsledok nevyhnutní. Čo však tiež chýba, je spoločenská objednávka - tlak verejnosti na to, aby za svoje peniaze získavala kvalitné diela, kvalitné a kultúrne hmotné prostredie, v ktorom žijeme.

A napokon aj my sami architekti máme vyjadrovať svoj odborný názor účasťou v súťaži, uznať verdikt poroty a nepodliezať sa navzájom častokrát zjavne dampingovými honorármi, za ktoré potom nevieme poskytnúť kvalitný výsledok - toto keď sa v nás samotných nezmení, nepomôže nám žiaden honorárový poriadok. V tomto by sme si mohli zobrať príklad od našich kolegov advokátov - tí tiež nemajú honorárový poriadok, no je súčasťou ich stavovského správania držať korektnú cenu.

Najnižšia cena alebo kvalita?

Ľ. Urban: Účelom verejného obstarávania je získať najkvalitnejší produkt za čo najnižšiu cenu. Ak je výsledným produktom stavba, honorár architekta je zanedbateľným zlomkom výslednej sumy a preto sa práve tu neoplatí šetriť. V súťažiach návrhov je vopred jasná cena – ako je možné, že sú tu tlaky na jej podliezanie – či už na strane obstarávateľa, alebo architektov, ktorí chcú napriek horšiemu umiestneniu podľa hodnotenia poroty získať zákazku na základe nižšej ceny? Ak sa niekto súťaže zúčastní, musí akceptovať aj samotnú cenu zákazky, ktorú určil verejný obstarávateľ v súťažných podmienkach. Problém vidím v tom, že v súčasnosti neexistuje spôsob, ako sa môže cena našej práce stanoviť. Metodické odporúčanie SKA hovorí: „ odmena za poskytnutie odborných činností vo výstavbe... je výlučne vecou dohody medzi autorizovaným architektom a objednávateľom výkonov. Neexistuje nijaká štandardná suma, ani minimálna sadzba odmeny.“ Myslím si, že pokiaľ sa nezmení tento stav, mnohé naše úvahy sú zbytočné. 

J. Šujan: Ani dnešný zákon o verejnom obstarávaní nehovorí o tom, že jediným kritériom na získanie zákazky je najnižšia cena. Verejnú obchodnú súťaž, kde sa obstarávateľ musí rozhodovať na základe najnižšej ponúknutej ceny, zákon predpokladá pri jednoznačne definovateľnej dodávke tovarov. Služby tvorivej povahy, a vyslovene tam patria architektonické služby, sa nemajú obstarávať obchodnou súťažou o najnižšiu cenu, ale súťažami návrhov. Aj európska legislatíva pozná obstarávanie nie najlacnejšieho projektu, ale najefektívnejšieho diela vrátane nákladov na jeho výstavbu a užívanie vrátane dopadu kvality zrealizovaného projektu na životné prostredie počas životnosti stavby. V súťaži návrhov sa súťaží o kvalitu, nie o cenu – preto sa cena uvádza už v súťažných podmienkach. V následnom rokovacom konaní sa už majú len dorokovať obchodné podmienky s víťazom súťaže návrhov a víťaz tu musí preukázať spôsobilosť uchádzať sa o zákazku podľa paragrafu 26 zákona o VO, ak ju pri súťaži návrhov preukazoval iba čestným vyhlásením. Kritériá rokovacieho konania by mali byť uvedené v súťažných podmienkach a, hoci za správnosť postupov je zodpovedný obstarávateľ, my by sme pri overovaní súťažných podmienok mali na to vyhlasovateľov upozorňovať.

Súťaž ako výber dodávateľa

Ľ. Urban: Zákon hovorí, že vyhlasovateľ súťaže návrhov už pri vypísaní súťaže určí, či je rozhodnutie poroty pre vyhlasovateľa záväzné a či bude zákazka zadaná účastníkovi, ktorého návrh porota vybrala ako víťazný, alebo niektorému z účastníkov, ktorých návrh vybrala porota ako víťazné podľa poradia zostaveného porotou. Prečo zákon umožňuje, aby mohol či mal obstarávateľ vyzvať do priameho rokovacieho konania aj tých, ktorí neskončili podľa poroty na prvom mieste – teda ako najlepší? 

J: Šujan: Vyhlasovateľ má už pri výbere formy súťaže možnosť rozhodnúť sa, či sa súťaží o ideu s tým, že víťaza odmení, čím súťaž končí – obstarávateľ môže následne nechať víťaznú ideu ďalej dopracovávať inému subjektu pri rešpektovaní autorských práv, alebo či vypíše súťaž tak, aby mal víťaz právo pokračovať na svojom koncepte aj v ďalších stupňoch projektovej dokumentácie. Víťazmi sa tu však nerozumie druhý či tretí účastník v poradí, ale viacero víťazov, v prípade, že sa umiestnili na prvom mieste s rovnocennou kvalitou súťažného návrhu. Ďalším faktom ale je, že nik, ani porota, nemôže prinútiť vyhlasovateľa súťaže realizovať víťazný projekt, pokiaľ sa s ním aj on sám nestotožní – vtedy však nemôže rokovať s ďalším v poradí, musí zrušiť celú súťaž a prípadne vypísať novú.

Ľ. Urban: Neustále problémy, s ktorými sa stretávame pri súťažiach návrhov, vyplývajú z toho, že sa tu miešajú dva rôzne procesy – štandardné architektonické súťaženie tak, ako ich poznáme odjakživa, a procesy verejného obstarávania, ktoré menia tieto overené princípy. My architekti nepotrebujeme súťaže návrhov, my potrebujeme architektonické súťaže. 

J. Šujan: Práve preto sa v zákone o verejnom obstarávaní oddelila samotná súťaž návrhov od následne prebiehajúceho priameho rokovacieho konania. Súťaž návrhov v podstate prebieha tak, ako bežne fungujú architektonické súťaže. Je možno pravda, že architekti nepotrebujú súťaže návrhov v zmysle zákona o verejnom obstarávaní – ale je to spoločnosť, ktorá ich potrebuje. Akonáhle sa rozhoduje o výdavkoch z verejných zdrojov, musí existovať presný spôsob, ako s nimi nakladať. Dnes nejestvuje iný právne čistý spôsob, ako vo verejnom sektore za verejné financie obstarať duševné dielo za rozumnú cenu výberom podľa kvalitatívnych kritérií. Poznáme vo verejnej sfére aj architektonické súťaže, ktoré sa vďaka zahraničným fondom alebo sponzorom nemusia realizovať podľa zákona o verejnom obstarávaní, no otázkou zostáva, či je možné ich za verejné financie ďalej dopracovávať do ďalších stupňov a následne realizovať. Každé dielo realizované z verejných zdrojov, by sa malo realizovať na základe projektu, ktorý bol vybratý súťažou návrhov.

Cena projektu verzus cena hotového diela

K. Viskupičová: Z našej legislatívy jasne vyplýva, že v prípade duševného diela sa nerozhoduje na základe najnižšej ceny, ale kvality vybratej nezávislou porotou. Treba však ale premýšľať aj o ďalšom procese projektu po súťaži návrhov – napríklad o verejnom obstarávaní realizačnej firmy, od kvality ktorej závisí celkový výsledok a kvalita realizovaného diela. Dodávateľ stavby sa zvyčajne vyberá verejnou obchodnou súťažou, kde rozhoduje pri vopred určených rozsahoch prác a materiálov jedine cena. No pri realizácii sa dá mnohé pokaziť a výsledok môže byť aj pri dobrom projekte nakoniec zlý. Preto treba aj cez stavebný zákon dosiahnuť aj to, aby architekt mal väčšie uplatnenie pri výkone autorského dozoru. Architekt by mal nielen určiť parametre dodávaných výrobkov, ale priamo konkrétny typ – lebo ak určí len parametre, vyberie sa najlacnejší a nie kvalitný.

D. Fischer: Cieľom verejného obstarávania by mala byť snaha získať kvalitné architektonické dielo za primeranú cenu. Predpokladom dobrej architektúry je kvalitný návrh a projekt. Ten však tvorí len 5 až 10 % z celkových nákladov na stavbu. Zlacnenie projektu o 20 % sa môže výrazne podpísať na kvalite projektu – znamená to totiž o 20 % času menej na prácu architekta, avšak v celkových nákladoch na stavby je to len 1 až 2 %, ktoré kvalitný premyslený projekt hravo „ušetrí“ efektívnymi riešeniami. Je teda kontraproduktívne tlačiť na cenu návrhu a projektu, pretože honorár = čas venovaný projektu a je oprávnený predpoklad, žefinančne náročnejší projekt môže vo výsledku znamenať kvalitnejšiu architektúru za nižšie realizačné náklady. Práve realizácia stavby predstavuje rozhodujúce náklady v celkových výdavkoch za dielo, kde je šetrenie namieste. Navyše, máloktorý, hoci školený verejný obstarávateľ, ktorý nemá za sebou architektonickú prax, dokáže odhadnúť správnu cenu projektu, za ktorú sa ešte dá urobiť kvalitne. Vzťah medzi nákladmi na projekt a nákladmi na realizáciu dnešný systém verejného obstarávania nezohľadňuje.

J. Šujan: Nie všetky nástroje verejného obstarávania nezohľadňujú tento vzťah. Ak by sme použili na projekt obchodnú súťaž, naozaj by to bol problém, ale ak využijeme súťaž návrhov, to je presne ten inštrument, ktorý umožňuje vybrať najkvalitnejší projekt bez ohľadu na cenu. Na Slovensku máme viacero úspešných súťaží návrhov, ktoré viedli k výbornému výsledku – spomeňme len prestavbu kasární na Kulturpark v Košiciach, ktorá bola investíciou z verejných zdrojov v rámci projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Len podotýkam, že v deväťčlennej porote tejto súťaže návrhov bolo päť architektov.

Š. Moravčík: Pri súkromnom investorovi je na šikovnosti architekta, aby ho presvedčil o cene jeho práce. Hlavne však pri verených investíciách, ktoré sa majú vynakladať v súlade s dobrými mravmi, je však dôležitá úloha komory presadzovať korektné ceny. Nik iný nepozná projekt komplexnejšie ako architekt - je to autor aj dirigent v jednej osobe, ktorý sprevádza a koordinuje dielo až po posledný "tón". Práve preto je dôležité, aby boli v porote predovšetkým architekti, ktorí vedia rozpoznať kvalitu konceptu vedúcu k dobrému výsledku a jeho skutočnú "cenu" pre spoločnosť.

Ľ. Urban: Ďalším z problémov je vyriešiť, ako má komora postupovať v prípade, keď súťažné podmienky verejného obstarávateľa na súťaž návrhov komora neodsúhlasí, alebo ak ich síce odsúhlasí v predloženom znení, ale vyhlásené súťažné podmienky boli zmenené. Tento jav je pomerne častý a nie je nijakým spôsobom ošetrený. 

D. Fischer: Jedine kvalitné súťažné podmienky zaručujú dobrý výsledok súťaže. Jedna z najdôležitejších úloh komory je zabezpečiť, aby súťaže – a aj tie verejné – vypisovali investori zmysluplne, aby viedli ku optimálnemu spravodlivému riešeniu a súčasne chránili prácu architekta. Tu je namieste aj osveta, školenia pre verejných obstarávateľov, aby chápali úlohu architekta a výhody dobre nastavenej súťaže návrhov. Verejný obstarávateľ, či už radový úradník, alebo samotný primátor či premiér, nemôžu do procesov vnášať svoje osobné preferencie. Sú len dočasnými zástupcami na spravovanie verejných financií a musia hájiť verejný záujem o kvalitné umelé životné prostredie, ktorého tvorcom môže byť len architekt. Architektovi dala spoločnosť túto kompetenciu. Je veľká škoda, že široká verejnosť nemá základné vzdelanie v oblasti architektúry, ktoré by umožňovalo chápať v radoch širokej verejnosti význam výberu kvalitnej architektúry. Ale to je ďalšia téma. Veľká úloha, ktorá smeruje do našich vlastných radov, je budovanie stavovskej cti a spolupatričnosti architektov – schopnosť vážiť si prácu kolegu aj svoju, uznať jeho úspech a nepodliezať cenu. Pokiaľ sa nenaučíme vážiť si sami seba, nemôžeme to očakávať od spoločnosti.

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu