InformacieSKA.sk

Téma: Slúži zákon o verejnom obstarávaní verejnosti?

Igor Teplan15.11.2014TémaPridať komentár
Téma: Slúži zákon o verejnom obstarávaní verejnosti?

Ing. arch. Igor Teplan

Začnem starou pravdou, ktorú poznáte určite všetci. Ja ju poznám od svojich starých rodičov a rodičov, ktorí vždy hovorievali: nie som taký bohatý, aby som si kupoval lacné veci a tejto pravdy sa aj prakticky držali. Ak by sme túto užitočnú múdrosť považovali za axiómu a konfrontovali s ňou základnú filozofiu zákona o verejnom obstarávaní, zistíme, že Slovensko je minimálne tak bohatá krajina ako Kuvajt či Spojené arabské emiráty.

Ulakomím sa k ďalšej fráze. Rovnako ste ju už všetci počuli, len teraz neviem, či od pravicových alebo ľavicových ekonómov: štát je taký bohatý, ako sú bohatí jeho občania. Super! Zistili sme, že Slovensko je bohatý štát, teda môžeme sa radovať, lebo aj my sme poriadne bohatí. Jediný problém tejto úvahy je ten, že v skutočnosti takí bohatí nie sme, a čo horšie, ani presne nevieme „kde ti soudruzi z NDR udělali chybu“. Ešte raz citát z filmu Pelíšky: „...a komu to prospěje?“

Myslím tým ten nešťastný a podľa môjho názoru problematický zákon o verejnom obstarávaní. Možno „to prospeje" politikom, ktorí chcú byť naoko pekní pred svojimi voličmi a už sa ani nezamýšľajú nad škodlivosťou jediného parametra tohto zákona, najnižšej ceny. Určite aj rôznym mimovládnym organizáciám, financovaných tiež neviem kým, ktoré akože kontrolujú politikov a v snahe zdôrazniť opodstatnenosť svojej existencie opäť nedokážu nič iné, len presadzovať fetiš najnižšej ceny, samozrejme, s bezhlavou podporou médií. Čakám na moment v našom bytí, kedy sa nejaký makro- či mikroekonóm, analytik alebo prognostik, ktorých určite nemáme nedostatok, podujme na serióznu analýzu ekonomických vplyvov tohto zákona na rozvoj našej spoločnosti. Je to určite široká téma, ale dovolím si vypichnúť len niektoré momenty:

-       Keď zúžim problém na stavebníctvo v súlade s tým, čo som už naznačil, zaplavuje nás absolútna stavebná nekvalita. Nemyslím tým priamo remeselné vyhotovenie, ale najmä najlacnejšie plastové okná, PVC podlahoviny, papierové dvere atď., však to všetci poznáme.

-       Financujeme existenciu Úradu pre verejné obstarávanie. Tiež to niečo stojí.

-       Po Slovensku sa pohybuje armáda licencovaných verejných obstarávateľov, ktorých štátne a obecné organizácie najímajú či priamo zamestnávajú. Tiež to nie je zadarmo.

-       Tento zákon je v extrémnych situáciách absolútne nepružný. Vrcholný príklad je zámok Krásna Hôrka. Skoro sme ho nechali spadnúť, len aby sa naplnila litera zákona.

-       Prieťahy v samotnom obstarávaní vďaka podávaniu námietok v zásade odďaľujú funkčnosť investície, a teda aj ekonomickú návratnosť a vedú k finančným stratám. Ako príklad uvediem diaľnice alebo Starý most v Bratislave. Nebyť časového stresu, ktorý komusi aj vyhovoval, mohla sa uskutočniť seriózna architektonická súťaž a mohlo vyhrať ekonomicky výhodnejšie riešenie, ale najmä také, za ktoré by sme sa nemuseli hanbiť ani z architektonického hľadiska.

-       Nezanedbateľnou celkovou záťažou ekonomiky a následnou finančnou stratou je skutočnosť, že štát Slovenská republika núti väčšinu svojich občanov (aby ma niekto nenapadol, áno, môžu sa zúčastniť aj firmy z chudobnejších krajín Európy, napr. Nemecko či Švajčiarsko) k čo najnižšej cene, teda nedovolí ich bezbrehé bohatnutie, z ktorého by odvádzali dane. Myslel som teraz len víťazov obstarávaní. Ešte horšie je, že tí ostatní v poli porazených investovali niekedy desiatky, stovky, ba aj tisíce pracovných hodín na prípravu cenových ponúk z nulovým ekonomickým efektom. Teda zárobok nula, dane nula. Namiesto tohto núteného stresu, ktorý navodzuje štát zneužívajúc súčasnú krízovú situáciu na trhu práce, mohli firmy tento čas venovať vzdelávaniu zamestnancov, inováciám výroby či nebodaj relaxu.

-       Skutočne devastujúcim účinkom zákona o verejnom obstarávaní sú aj praktiky veľkých hráčov na stavebnom trhu. Vedome podcenenie zákazky s vopred naplánovanou kalkuláciou jeho sanovania na subdodávateľoch. Neskutočne dlhý „potravinový reťazec“, keď práce v skutočnosti realizuje štvrtý až piaty subdodávateľ. Potom sa čudujeme, že nám kedy-tedy padne nejaký most či strecha na garážach. Vrcholom sú v ostatnom období súdmi pripustené reštrukturalizácie. Desiatky, ba stovky malých firiem sú doslova okradnuté, a to s vedomím štátu. V civilizovaných krajinách by sa vyvodila osobná trestnoprávna zodpovednosť voči vedúcim pracovníkom týchto firiem. U nás sa však potľapkávame po pleciach, ako sme v týchto spoločnostiach  zachránili zamestnanosť a že harmonogram výstavby diaľnic to nejako neohrozí. To, že sa za to  malí živnostníci môžu ísť rovno obesiť, nikoho nezaujíma, však oni nikoho nesponzorujú. Dokázali sme za miliardy oddĺžiť banky. Pravidelne oddlžujeme nemocnice, železnice atď. Ako oddĺžime týchto ľudí práce? Pýtam sa tak, aj keď nie som ľavicovo orientovaný.

Skôr, ako prejdem na serióznejšiu časť môjho príspevku, si ešte dovolím niekoľko zvolaní do tmy: Čo sme to vlastne ušetrili?! Prečo už nemáme hotové diaľnice?! Prečo rekonštruujeme naše železničné trate až na 160 km rýchlosť za hodinu, keď TGV chodí tristopäťdesiatkou? Skutočne je cena za nástupisko trnavskej železničnej stanice 6 miliónov eur tá najlacnejšia?! Prečo sú naše vlaky špinavé, keď sme vysúťažili firmu na ich upratovanie?! Predpokladám, že bola najlacnejšia.

Dosť bolo irónie! Pokúsim sa byť vecnejší. Problém zákona o verejnom obstarávaní vnímam v dvoch rovinách. Tou prvou je kvalita či nekvalita samotného zákona a jeho aplikácia v praxi. Tou druhou, z môjho pohľadu dôležitejšou, je vnútorná sila nás architektov sa s týmto zákonom korektne vysporiadať. Nechcem moralizovať, veď kto už by bol bez viny, ale roky plačeme nad minimálnym množstvom architektonických súťaží. Poznám však prípady, kedy sa aj vrcholní predstavitelia komory ulakomili, keď mali možnosť získať lukratívnu zákazku bez architektonickej súťaže. Teda nenasadili svoj vlastný život, aby investora usmernili, že by bola dobrá architektonická súťaž. Ďalším problémom je časté vypisovanie obchodných súťaží na obstarávanie projektových dokumentácií, ktoré zákon o verejnom obstarávaní umožňuje. Tu je to pomerne jednoduché. Nikto iný tie cenové ponuky nepodlieza, iba my samotní architekti, prípadne kolegovia inžinieri. Samozrejme, je to hlavne problém už spomínaného jediného parametra najnižšej ceny. Súťaž návrhov, ktorú sa podarilo presadiť do zákona vďaka veľkému úsiliu predstaviteľov našej komory, je v jej aplikačnej rovine taktiež problematická.

-       Ak už je vypisovateľ tak osvietený, že sa rozhodne komplikovať si život súťažou, väčšinou nemá na usporiadanie súťaže financie. V mnohých prípadoch mu ani súčasná legislatíva, ktorou sa musí riadiť, neumožňuje rozpočtovo plánovať takéto prostriedky.

-       Ak už vypisovateľ nejaké peniaze zoženie, väčšinou sú vypísané ceny v súťaži absolútne neadekvátne.

-       Zastúpenie architektov vo výberových porotách, zámerne nepíšem súťažných, je väčšinou menšinové.

-       Vrcholom je požiadavka, aby autori víťazných návrhov udelili vyhlasovateľovi licencie pre ďalšie verejné obstarávania vyšších stupňov projektovej dokumentácie. Takže víťaz ako autor dostane smiešne nízku cenu a smotanu zlíže niekto iný.

Keďže sa nám zákon o verejnom obstarávaní asi nepodarí zrušiť, treba uvažovať o tom, čo by sme mohli urobiť na zlepšenie súčasného stavu. Verím, že by to bolo pre úrad komory značne zaťažujúce, ale myslím si, že by sa mal uskutočňovať podrobný monitoring minimálne súťaží vypísaných vo Vestníku verejného obstarávania, o iných je ťažké sa dozvedieť, a v prípade zistenia verejného obstarávania projektovej dokumentácie v zmysle Zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám by si mal Úrad komory vyžiadať údaje, kto sa súťaže zúčastnil a aké ceny ponúkol. Následne tieto informácie uverejňovať v samostatnej rubrike Informácií SKA. Vo väzbe na zistené skutočnosti by malo predstavenstvo SKA s disciplinárnou komisiou v opodstatnených prípadoch dôsledne uplatňovať etický poriadok a disciplinárny poriadok SKA. Pri čisto obchodných súťažiach, ktorým sa v niektorých prípadoch nedá vyhnúť, by sa mal pri výbere víťaznej ponuky posudzovať mix parametrov s maximálnou váhou ponukovej ceny 45 %, doplnený o referencie, termíny plnenia, množstvo subdodávateľov atď. Ďalej treba do zákona zakotviť povinnosť vyhlasovateľa uvádzať okrem predpokladanej hodnoty zákazky aj tzv. najnižšiu efektívnu cenu. Ponuky pod túto cenu by boli automaticky vylúčené. V prípade rovnosti cenových ponúk by samozrejme rozhodovali ďalšie parametre už zo spomínaného mixu. Čo je najnižšia efektívna cena? Cena, ktorá ešte zaručuje predpoklad kvalitného zvládnutia zákazky. Okrem projektovania je zásadná najmä pri obstarávaní stavebných prác. Z môjho pohľadu je najkľúčovejšie nevyhnutne vypracovať cenník projektových prác pre verejné zákazky (investície štátu, VÚC, miest a obcí). Týmto by nebola dotknutá voľná tvorba cien v privátnom sektore. Cenník by určoval okrem optimálnej ceny aj už spomínanú najnižšiu efektívnu cenu za projektové práce, ale aj výšky cien a odmien v súťažiach návrhov. Rovnako by slúžil aj samotným obstarávateľom na ich orientáciu a plánovanie si finančných výdavkov. V súčasnosti to všetci investiční pracovníci robia podľa cenníkov UNIKA a nikomu to nevadí, ani Európskej komisii. Ideálne by bolo do zákona zakomponovať najnižší finančný limit investície, pri presiahnutí ktorého má vyhlasovateľ povinnosť použiť súťaž návrhov.

Dalo by sa o tom písať a hovoriť veľmi veľa. Viem, že veľa kolegov má podobné skúsenosti a názory ako ja, alebo nie?

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu