InformacieSKA.sk

Súťaže ako synonymum kvality?

Štefan Moravčík14.09.2014ÚvodníkPridať komentár
Súťaže ako synonymum kvality?

V tomto čísle Informácií venujeme viac pozornosti architektonickým súťažiam a architektonickému súťaženiu. Je to téma, o ktorej často rozprávame. Téma, ktorá vie rozprúdiť energickú diskusiu, keď sa stretneme s kolegami. Téma, ktorá nás nenecháva pokojnými, kedykoľvek ju načneme. Téma, o ktorej však nie až tak často píšeme. Chceme to napraviť a rozprúdiť diskusiu aj v komorovom periodiku.

Problematika súťaží stojí za to. Má viacero rovín. Z hľadiska architekta sú súťaže jednou z ciest, ako sa dá dostať k zákazke. Je to aj spôsob, ako si môžem zmerať svoje schopnosti a porovnať výsledok svojej práce s ostatnými návrhmi. Porovnať sa navzájom. Alebo aj príležitosť, ak sa chcem vyjadriť k zaujímavej téme, výzve, zadaniu, ktoré ma osloví, a chcem vypovedať svoju predstavu aj bez ohľadu na to, či zákazku získam.

Z hľadiska investora je to jeden z najzaujímavejších a najefektívnejších spôsobov, ako získať množstvo návrhov, práce, alternatív a ďalších myšlienok mimoriadne výhodne. Mnohokrát sa zneužíva. Za zlomkovú cenu investor dostane na stôl riešenia, ktoré by nedokázal zaplatiť, ak by si ich objednával priamo... Je to však férové, ak sú dopredu jasne definované všetky podmienky.

Z hľadiska spoločnosti je to pri verejných zákazkách výborný spôsob, ako sa dá hľadať najlepšie riešenie. Ak sa chce, resp. ak sa hľadá najlepšie riešenie a nie iba najnižšia cena projektu alebo návrhu. Výsledkom súťaže by malo byť spravidla vždy najlepšie riešenie pre spoločnosť.

 

Keď si po sebe tieto riadky čítam, architektonické súťaže sú vynikajúci nástroj. Všetky strany vychádzajú ako víťazi. Každý rozumný človek ich využíva a teší sa na ne - či je to architekt, investor, starosta, primátor, úradník a či minister. A tak by súťaží malo byť toľko, že ich nestačíme sledovať. Všetky veľké investície v republike sú na prvých stránkach novín a verejnosť porovnáva úžasné návrhy. Diskutuje o variantných riešeniach. Futbaloví ultras sa nebijú po zápasoch s rivalmi, ale dohodnú si „férovku“ preto, lebo každý je za inú podobu Národného futbalového štadióna - po zhliadnutí výsledkov súťaže a vizualizácií rôznych foriem budúceho športového svätostánku...

Prehliadol som všetky médiá viackrát a dookola a stále nič. Pravdepodobne je niekde chyba. Čo sa deje? Skutočnosť je trochu iná. Je problém v samotnom princípe architektonických súťaží? V ľudoch? Ktorých? Architektoch? Alebo investoroch? Tých čo obstarávajú verejné zákazky? Alebo v celej spoločnosti? (Čo je to celá spoločnosť?). Alebo sme si na vine sami? (Kto sme to my?). Kto nám pomôže túto situáciu riešiť? (A pomôže nám niekto?). Nebolo by lepšie, keby sme si pomohli sami? (Kto je to sami, ja sám?). Sú vôbec súťaže potrebné?

Otázok je mnoho. Ľahká a jednoduchá odpoveď asi neexistuje. Iba aktívny prístup však môže problém posunúť ďalej. Každý z nás má mnoho práce sám vo vlastnom ateliéri. Skúsme však, krok po kroku spoločne hľadať východiská. Pomaly vplývať na okolie, robiť osvetu, vysvetľovať, usmerňovať... Úspech sa dostaví iba vtedy, ak partnerov (investorov, samosprávu, štátnu správu ale aj ľudí okolo seba presvedčíme nie silou, ale argumentmi.  Nadchneme ich pre kvalitnú architektúru a kvalitný výsledok (zároveň aj pre fungujúce a ekonomicky efektívne, najlepšie riešenia).

Pri verejnom obstarávaní sa kľúčovou stáva otázka: najlacnejšia cena projektu alebo najlepšie riešenie pre spoločnosť? Kombinácia oboch princípov nedáva zmysel, navzájom sa zvyčajne vylučujú.

Dajú sa v jednej súťaži hľadať odpovede na obidve časti otázky? Najlacnejšia ponuka (honorár) sa dá určiť jednoducho a jednoznačne matematickým porovnaním ponúknutých súm. Najlepšie riešenie pre spoločnosť sa určuje ťažšie. Aby bolo čo hodnotiť, musí byť už k dispozícii oveľa viac ako niekoľko cifier. Musí byť k dispozícii návrh. Zhmotnenie riešeného diela v uchopiteľnej a porovnateľnej forme (výkresy, obrázky, vizualizácie, tabuľky...). Ďalej by tu mali byť podľa zadania zrejmé aj ďalšie parametre diela, vrátane technických, materiálových, funkčných, ekonomických - spojených nielen so stavbou, ale aj s jej užívaním. A mala by tu byť vysokokvalifikovaná a spravodlivá porota, ktorá toto všetko vyhodnotí a vyberie najlepší návrh.

Cena alebo kvalita? Ktorý postup je ľahší a ktorý lepší? A pre koho?

Ak by sa nám v budúcnosti (spolu s podporou všetkých múdrych ľudí) podarilo pri verejných súťažiach a verejnom obstarávaní presadiť spôsob, kde sa prioritne hľadá najlepšie riešenie pre spoločnosť, nasledujúcou otázkou bude: koľko je primeraný honorár za projekt pre víťaza? Na toto sa budeme musieť pripraviť. Lebo ak sa bude hľadať najlepšie riešenie z hľadiska konečného výsledku (a nájde sa), bude treba stanoviť transparentné a jednotné pravidlá pri následnom určovaní primeraného honoráru za návrhovú, predrealizačnú časť prác, kde sa podstatným spôsobom rozhoduje o celkovom úspechu i kvalite stavby. Už pri samotnej príprave súťaží musí niekto predbežne určiť odhad prostriedkov nutných na projektovú i realizačnú časť pripravovaných stavieb. V súčasnosti sa nikto otvorene nehlási k žiadnemu vzoru, predpisu či transparentným pravidlám o honorároch pri verejnom obstarávaní. To znamená, že je tu stále prítomná kontradikcia. Vyberáme najlepšie riešenie, alebo najnižšiu cenu? A keď najlepšie riešenie, tak za aký honorár?

 

Pri súťažiach návrhov sa často uplatňuje nasledujúci postup. Porota vyberie najlepšie riešenie. Potom nasleduje rokovacie konanie o podmienkach zmluvy (je to vlastne ďalšia súťaž o najnižšiu cenu projektu). Ukáže sa, že víťazný kolektív chce za projekt štandardný honorár, ale kolektívy, ktoré sa umiestnili nižšie, ponúkajú za projekt nižšie ceny. Vypisovateľ potom neakceptuje rozhodnutie poroty a kritérium kvality a vyberie si ponuku s najlacnejšou cenou projektu. Výsledkom je výber horšieho riešenia za najnižší honorár. Honorár je však iba zlomok nákladov celej stavby... To však nikomu nevadí. Takto sa v praxi najčastejšie negujú súťaže návrhov. Najlepšie návrhy sa v ďalšom rokovacom konaní nahrádzajú návrhmi s najnižšou cenou projektu. Miešajú sa princípy výberu a výsledok je zbytočným plytvaním peňazí nás všetkých, aj keď je úradne a formálne čistý. Kľúčovou otázkou teda je, či sa vieme dohodnúť aj na pravidlách primeraného honoráru za projekt. A podmienkou je akceptácia zo strany vypisovateľov súťaží.

Úlohy, ktoré nás čakajú, môžeme pravdepodobne adresovať dvomi smermi.

Dovnútra: Zabezpečiť čestné a spravodlivé súťaženie. Čo je to? Možno čestná porota. Možno dobré podmienky súťaže. Možno dodržiavať etiku a korektnosť, či už súťažím, alebo porotujem. Možno upozorniť na to, ak niečo nie je v poriadku, nezúčastniť sa a dať o tom otvorene vedieť aj ostatným kolegom...

Navonok: Vysvetľovať, robiť osvetu, argumentovať. Tu máme zabezpečenú prácu na dlhé roky. Zhovárať sa s investormi, čo je to dobrá stavba a že dobrá práca sa nedá urobiť, ak na ňu nie sú vytvorené dobré podmienky - časové, finančné či iné... Vysvetliť, že aj pri súťažiach treba zabezpečiť súťažiacim aspoň trochu slušné podmienky, lebo účasť v súťaži je vysokokvalifikovaná práca, ktorá si vyžaduje intenzívne nasadenie a námahu. Predmetom súťažného návrhu je výkon, dielo, ktoré súťažiaci odovzdáva podobne, ako by si ho investor objednal priamo u neho. Architektonické výkony nie sú lacné, štandardné honoráre sú celkom zaujímavé (www.honorar.sk), aj keď návrhová časť je oproti projektovej stále podcenená. Aj po ukončení súťaže by bolo treba zabezpečiť korektné pokračovanie spolupráce s víťazným kolektívom a poďakovať (odmeniť sa) ostatným súťažiacim. Spraviť výstavu, kde by vedľa seba boli uverejnené všetky návrhy, atď.

Možno toto sú všeobecné pravdy. Presadzovať ich však musíme všetci spoločne a bez prestania. Nestačí, keď sa na tom uznesieme, alebo keď nejaká komisia prijme nejaký záver, hoc aj rozumný a na papieri.

Úlohou tohto úvodníka nie je dávať odpovede. Načrtol som niektoré problémy a niektoré pohľady, ktoré by mohli vyprovokovať živšiu diskusiu. Redakčná rada určite privíta všetky príspevky. Najviac sa poteší takým, ktoré sa budú venovať tomu najťažšiemu: nielen popisu súčasného stavu, ale hľadaniu cesty, ako ďalej. Ako reálne pomôcť? A kto a akým spôsobom to skúsi? Jednoducho sa to nedá. Ale aj nemožné sa dá skúsiť.

Prvý krok sa dá urobiť aj stlačením modrého štvorcového tlačidla Pridať článok (napíšte redakcii) vľavo hore v menu na tejto stránke, kde napíšete svoj podnet, ako ďalej, ako lepšie...

Štefan Moravčík

 

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu