InformacieSKA.sk

Súťaž nie je zárobkovým podnikom, architekt si v nej robí meno

Martina Jakušová15.09.2014TémaPridať komentár
Súťaž nie je zárobkovým podnikom, architekt si v nej robí meno

Súťaž nie je zárobkovým podnikom, architekt si v nej buduje meno

Martina Jakušová

Keď hovoríme o súťažiach, najčastejšie sa pozeráme na túto problematiku zo strany účastníkov súťaží, architektov a urbanistov – či do súťaže ísť, či sú súťažné podmienky nastavené korektne, prípadne sa píše o výsledkoch súťaží, kde je pre architekta víťazstvo dobrou referenciou. Pozrime sa ale na vypisovanie súťaží aj z hľadiska vypisovateľa - miest a obcí. V samospráve je málokedy dostatok času a financií, a tak na usporiadanie súťaží niekedy akoby neostával čas. No úspora času a peňazí pri priamom zadaní zákazky bez súťaže sa nevyčísliteľne viackrát prejaví tým, že sa nebude realizovať ten najlepší a v konečnom dôsledku aj najefektívnejší návrh. O súťažení v architektúre a urbanizme sme sa pozhovárali s Ing. arch. Vierou Šottníkovou z útvaru hlavného architekta Mestského úradu Martin, ktorá pracovala na usporiadaní mnohých súťaží v Martine, v Žiline a iných mestách.

 

V čom vidíte najväčší prínos súťaženia v oblasti architektúry a urbanizmu?

Predovšetkým v tom, že vyhlasovateľ súťaže na základe odborného hodnotenia získava kvalitný návrh a teda vopred vie, na čo a s kým podpisuje zmluvu. Pre úroveň architektonickej a urbanistickej tvorby má pre súťažiacich a tiež vyhlasovateľov veľký prínos aj samotné súťaženie a konfrontácia názorov na jeden problém.

Súťaže môžu mať z hľadiska okruhu zúčastnených súťažiacich rôzne formy - verejné, užšie, vyzvané, kombinované... Ktoré sú vhodné na aké účely a na aké účely niektoré formy rozhodne vhodné nie sú?

Odpovedať jednoznačne na túto otázku si netrúfam, každá forma má svoje opodstatnenie, svoje výhody a nevýhody. Preto je dôležité, aby si vyhlasovateľ stanovil a uvedomil ciele súťaže a z nich vychádzal pri výbere najvhodnejšej formy. Obstarávateľ – vyhlasovateľ, na ktorého sa vzťahuje  zákon o verejnom obstarávaní, má trochu užšie možnosti, ale aj v takom prípade má určitý priestor pre voľbu formy súťaže, postupu a spôsobu obstarávania v rámci súťaže návrhov. Podľa mňa je dôležité predovšetkým to, aby vyhlasovateľ pamätal na dostatočný priestor pre tvorbu súťažného návrhu, dobrý výber poroty pozostávajúci z odborníkov a určenie jednoznačných kritérií. Naopak, nemal by požadovať presné plnenie až byrokratických podmienok podľa zákona o verejnom obstarávaní, ale uvedomiť si, čo v medziach zákona naozaj potrebuje ako nevyhnutné splnenie a dokladovanie podmienok účasti v súťaži.

Vyhlasovať súťaž návrhov formu užšej súťaže sa mi, predovšetkým v slovenských pomeroch, nezdá dobrým počinom. Je zbytočne byrokratická a v prvom kole pre výber účastníkov súťaže aj nespravodlivá pri výbere súťažiacich, ktorí postúpia do ďalšieho kola, do samotnej súťaže návrhov.  Nemôžem sa zbaviť pocitov, že takýmto spôsobom môžem vylúčiť zo súťaže možno aj autora najlepšieho návrhu. Ak by sa postupujúci vyberali na základe nejakého čiastočného návrhu, návrhu téz, potom taká súťaž môže splniť svoj účel a byť aj korektnou voči súťažiacim.  V tomto smere majú okrem iného zákon o verejnom obstarávaní a vyhláška č. 158/2006 Z.z. o súťažiach návrhov značné rezervy.

 

Obce a mestá pri hľadaní urbanistického alebo architektonického konceptu riešenia daného problému často s vypísaním súťaže váhajú. V čom zvyknú obce mať výhrady voči vypísaniu súťaže? Viacerí hovoria o nedostatku času, informácií či skúseností s vypisovaním súťaže.

Presne tak. Obavy majú predovšetkým z nedostatku skúseností a aj z nedostatku objektívnych informácií. Obávajú sa zložitosti takejto formy, problémov, ktoré predpokladajú, finančnej náročnosti a tiež času, ktorý súťaž vyžaduje. Že ho nakoniec môžu stratiť pri nevhodnom výbere spracovateľa pri tom nezohľadňujú, ale často sa to stáva.

V každom prípade najhoršou formou je obchodná súťaž. Podľa počtu vyhlasovaných urbanistických a architektonických súťaží na Slovensku predpokladám, že táto forma, kde je jediným kritériom cena diela, výrazne prevláda. Ďalším problémom je absencia metodických centier, útvarov či organizácií, ktoré by samospráve aj v tomto smere mali pomáhať. Takmer každá obec má odborne spôsobilú osobu na verejné obstarávanie, ale súťaž návrhov je pre nich postrachom. Obce sa obávajú aj protestov a žiadostí o nápravu a, žiaľ, často oprávnene.

Samospráva pri vypísaní súťaže na zákazku nad určený limit finančnej hodnoty musí postupovať podľa zákona o verejnom obstarávaní formou súťaže návrhov. Je podľa vašich skúseností tento zákon dostatočne flexibilný na to, aby vypisovateľ netrpel pridlhými lehotami a byrokratickými postupmi?

Nie je, v tomto smere mám k zákonu veľa výhrad. Aj keď som rada, že máme (aj vďaka komore) vyhlášku o súťažiach návrhov, ktorá pohla v tomto smere problém súťaží dopredu. Podľa mojich skúseností v odbornej časti súťaží nie je rozdiel medzi súťažami podľa Občianskeho zákonníka a Súťažného poriadku SKA a súťažami návrhov podľa zákona o verejnom obstarávaní. Práca poroty, ak je dobre zložená, je rovnaká a výsledok návrhovej časti tiež. Rozdiel je v byrokratickej časti, ktorú zákon a Úrad pre verejné obstarávanie vyžadujú a niekedy aj zbytočne komplikujú. O flexibilnosti zákona pri súťažiach návrhov ťažko hovoriť, postupy a podmienky zákona sú podľa mňa stanovené predovšetkým podľa požiadaviek obchodných súťaží.

Ja sa osobne napríklad neviem zmieriť s percentuálnym hodnotením alebo bodovaním súťažných návrhov podľa jednotlivých kritérií. Súťažný návrh môžem a musím hodnotiť komplexne! Ďalší príklad podmienky, ktorý je v rozpore s priebehom anonymných súťaží: ako môžem s čistým svedomím ako člen poroty alebo pomocných orgánov podpísať čestné vyhlásenie, že niekto z mne blízkych, napr. kolegov nesúťaží, keď súťaž je anonymná a keď ma s tým neoboznámi? Súťažiaci to vie, v súťažných podmienkach sú všetky osoby zúčastňujúce sa na organizovaní súťaže uvedené. A podobných aj vážnejších príkladov je v zákone dosť.

Jednou z najväčších obáv vypisovateľov aj účastníkov súťaží návrhov realizovaných podľa zákona o verejnom obstarávaní je, že aj keď porota vyberie najlepší návrh, pri následnom rokovacom konaní sa víťazovi súťaže nepodarí získať zákazku, pretože sa bude rokovať aj s účastníkmi, ktorí skončili na nasledujúcich miestach, a to najmä o cene a podmienkach zmluvy - a tieto rokovania už neberú ohľad na kvalitu návrhov určených porotou. Aké sú Vaše skúsenosti s týmto problémom?

V tomto smere by som povedala, že vina je na strane vyhlasovateľov už pri vyhlásení súťaže, keď v súťažných podmienkach nie je jednoznačne stanovené, aj keď  to zákon jednoznačne nepožaduje, že víťaz má právo na realizáciu, a tiež  podmienky, za ktorých sa dá od podpisu zmluvy odstúpiť. Na druhej strane aj súťažiaci by mali akceptovať rozhodnutie poroty. Často sa stáva, že nie sú spokojní s výsledkom v presvedčení, že ich návrh je ten správny, a sú prípady, keď aj v tomto smere podnikali nie najčestnejšie kroky. Verím, že každý je presvedčený o tom, že predkladá najlepší návrh, ale ide o súťaž a treba vedieť prijať aj neúspech. Samozrejme, ak sa zistí nekorektnosť priebehu súťaže, tam je protest oprávnený. Avšak podľa mojich skúseností sa porota vždy snaží vybrať ten najlepší návrh s ohľadom na možnosti realizácie a ďalšieho postupu prác po podpise zmluvy a na potreby vyhlasovateľa uvedené v súťažných podmienkach.

 

Prvú cenu v súťaži Hájik-Západ v Žiline získal v minulom roku autorský kolektív APROX, s. r. o., Bratislava (Ľ. Mezovský, V. Hrdý, P. Dolinajec, M. Kriššák, B. Groch, A.Káčerová, R. Hronská, J. Vykroč)

Ako možno presvedčiť aj súkromného investora, aby pri hľadaní architektonickej alebo urbanistickej podoby plánovaného investičného zámeru využil formu súťaže?

Osobne mám v tomto smere dobré skúsenosti. Teraz spolupracujem na príprave už tretej súťaže vyhlásenej súkromným obstarávateľom. A môžem povedať, že po prvej skúsenosti sa teraz sám rozhodol pre vyhlásenie súťaže. Takže vlastná skúsenosť vyhlasovateľa.

A ako ich presvedčiť? Asi treba dostatočne propagovať tieto súťaže aj mimo odbornej tlače. Pomôcť by mohlo aj územné plánovanie napr. záväzným regulatívom pre povinnosť na vybrané časti sídiel alebo vybrané stavby riešiť výber autorov a návrhov formou architektonických a urbanistických súťaží.

Inak je to otázka a problém riadenia územia a odbornej obsadenosti patričných úradov samosprávy, ktorá riadi konkrétne územie. Tu by mohol pomôcť aj stavebný zákon, žiaľ, problém architektúry sa veľmi často dostáva do polohy „výstavby“ a kultúra, architektúra, tvorba prostredia sa scvrkávajú do problému jednoduchého akceptovania podmienok realizácie podľa stavebného zákona - architektúra a tvorba prostredia, verejných priestorov a podobne sa z toho procesu vytrácajú.

Čo prináša súťaženie samotnému architektovi, ktorý sa do súťaže zapojí? Niektorí kritici považujú účasť v súťaži za stratu času na úlohe, za ktorú v prípade neumiestnenia sa medzi víťazmi nedostanú naspäť ani len režijné náklady, nehovoriac o tom, že ani samotné ceny a odmeny často nedokážu pokryť náklady a čas autorského tímu, ktorý na návrhu pracoval..

Je to pravda v tom, že ceny a odmeny sú naozaj nízke. U verejného obstarávateľa musíte presvedčiť schvaľujúci orgán o potrebe vyhlásiť súťaž návrhov a zabezpečiť finančné prostriedky na organizovanie súťaže a to v súčasných podmienkach nikdy nie je jednoduché. Často sa to nepodarí vôbec a ak áno, tak za cenu zníženia výšky cien a odmien. Výška nákladov na priebeh súťaže je dôležitým faktorom aj pri rozhodovaní sa súkromného investora o vyhlásení súťaže.

V každom prípade však účasť v súťaži dá architektovi naozaj veľa. Môže voľnejšie tvoriť a nakoniec si aj overiť svoje názory v konfrontácii s inými súťažiacimi a tiež s názorom poroty. Sú to skúsenosti na nezaplatenie. Účasť v súťaži nikdy nebola zárobkovým podnikom, ale je dôležitá pri budovaní mena. Odporúčala by som mladým začínajúcim architektom zapájať sa do súťaží, pokiaľ to pravidlá a súťažné podmienky dovoľujú. Je to naozaj dobrá škola.

SKA nedávno vyzvala rozhodujúcich predstaviteľov štátnej a verejnej správy realizovať výber spracovateľa architektonickej alebo územnoplánovacej dokumentácie formou súťaží návrhov, pričom im ponúka aj svoju pomoc pri koncipovaní a overení súťažných podmienok, účasťou zastupiteľov komory v porote, metodickú podporu a podobne. Ako by mohla či mala komora pomôcť súťaženiu v oblasti architektúry a územného plánovania?

Môžem hovoriť len na základe vlastných skúseností. Pri súťažiach, ktoré som pripravovala, bola spolupráca s komorou vždy dôležitou aj pri zložení poroty. Súťaž je podľa mňa vážna vec a vyhlasovatelia súťaží by okrem iného mali venovať dostatočný priestor aj spolupráci s komorou. Som presvedčená, že len úpravou právnych predpisov, dostatočnou propagáciou a informačnou činnosťou je možné situáciu v tomto smere zlepšiť. V tejto súvislosti mi napadlo, že by mohli samospráve, verejným obstarávateľom zo zákona a súkromným investorom pomôcť zorientovať sa v problematike súťaží semináre organizované Združením pre urbanizmus a územné plánovanie na Slovensku (ZUÚPS) realizované v spolupráci komorou. V periodikách a cestou iných informačných kanálov dostupným práve potenciálnym vypisovateľom súťaží by mali byť šírené tieto informácie a pozitívne, ale aj negatívne príklady a skúsenosti. 

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu