InformacieSKA.sk

Je cieľom architektonickej súťaže vybrať najlepší návrh?

Martina Jakušová15.09.2014TémaPridať komentár
Je cieľom architektonickej súťaže vybrať najlepší návrh?

Ing. arch. Jan Komrska, CSc.

V svojom predchádzajúcom článku uverejnenom v Informáciách 3/2014 v apríli tohto roku som ukazoval na podobnosť a rozdiely medzi architektonickými a urbanistickými súťažami a súťažením v iných sférach spoločenského života. Z porovnávania vychádzalo, že hľadať najlepšie architektonické riešenie tak, že pri hodnotení návrhov je určujúcou výška honorára, je absolútnym nezmyslom. Honorár architekta je totiž zanedbateľná položka z nákladov na zhotovenie diela v jeho fyzickej podobe.  Prípadná úspora na honorári sa spravidla stratí v rádovo vyšších vyplytvaných prostriedkoch pri stavbe. A to nie je tá najväčšia škoda, ktorú spoločnosť utrpí. Kým premrhané investičné náklady sa dotýkajú najmä (a niekedy len) investora, straty na kvalite prostredia postihujú všetkých. Škody na kultivovanosti prostredia sa však ťažko vyčísľujú a necitlivým ľuďom sú ľahostajné.

Snažím sa však pochopiť ľudí, ktorým kvalita veľa nehovorí a svoju istotu rozhodovania o efektivite vynaložených verejných prostriedkov zakladajú na svojej spôsobilosti rozlíšiť väčšie a menšie číslo. Aj ten, kto sa drží tejto istoty, však nepochybne vie, že ak motocykel dosiahne päťnásobne vyššiu rýchlosť ako traktor, určite nepoorie pole za pätinu času. Nákupca vozidiel pre poľnohospodárov musí hodnotiť aj iné vlastnosti ako rýchlosť pohybu. Ako je teda možné racionálne vybrať najlepší architektonický alebo urbanistický návrh a súčasne minúť len nevyhnutné prostriedky na honorár architekta?

Dovolím si predložiť dva modelové postupy, jeden podľa mňa dobrý a druhý zlý. Podľa prvého postupu nezávislí experti zhodnotia predpokladaný rozsah nevyhnutných prác na zhotovenie diela a vyrátajú primeranú cenu, prípadne s približne 10 %-nou toleranciou (od - do). Stanovená cena sa dostane ako záväzný podklad do súťažných podmienok. Tí, kto sa súťaže zúčastnia, akceptujú limit výšky honorára a porota môže slobodne vybrať najlepšie riešenie.

Pre porovnanie uvádzam aj druhý modelový postup. Súťažná porota vyberie niekoľko návrhov bez určenia poradia, ktoré sú prijateľné z hľadiska komplexnej architektonickej a urbanistickej kvality a následne autori vybraných návrhov súťažia s cenovou ponukou.

Voči prvému postupu môže zaznieť námietka, že sa nepodarí usporiť na honorári. Námietka je smiešna, pretože možná úspora je v porovnaní s nákladmi na stavby zanedbateľná. Pri druhom postupe je na prvý pohľad zrejmé, že kvalita návrhu je druhoradá a hľadanie riešenia, ktoré by mohlo priniesť výrazné úspory investičných nákladov, je vylúčené. Postup je prejavom primitívneho materializmu a môže vyhovovať tomu, pre koho je text románu, správy o počasí, zápisnice volebnej komisie alebo básne umelecky rovnocenný (len pri tej básni je podozrivo málo písmen v riadku, asi si autor účtuje honorár podľa počtu riadkov). Okrem toho sa pri tomto postupe nedá zabrániť ponuke dumpingovej ceny, za ktorou sa môžu skrývať nekalé ciele a praktiky uchádzača. Ak by sa tomu chcelo zabrániť stanovením najnižšej možnej ceny na hranici dumpingu, mohlo by sa stať, že by viacerí súťažiaci pristúpili na túto cenu a súťaž by sa dostala do patovej situácie.

Ešte horší ako druhý postup je postup podivne miešajúci metódy obidvoch postupov. Ale aj takéto sa v našej praxi stáva. Čestné súťaženie je tým pochované. Česť jeho pamiatke.

Zamyslime sa ešte krátko nad rozdielom medzi architektonickou a urbanistickou súťažou, alebo lepšie nad súťažou, ktorou sa hľadá najlepšie riešenie stavby (budovy, alebo napríklad mosta či verejného priestranstva), a súťažou, ktorá je zameraná na urbanistické usporiadanie priestoru. To, čo uvádzam vyššie, platí pre architektonické aj urbanistické súťaže, ale pre urbanistické obzvlášť naliehavo.

 

Po prvé je treba si uvedomiť, že celkové náklady na projekt stavby vrátane inžinierskej činnosti sa pohybujú v rozsahu zhruba desatiny z investičných nákladov stavby. Náklady na návrh urbanistickej koncepcie alebo územný plán zóny sa pohybujú v rozsahu rádovo nižšie, na úrovni ledva percenta z nákladu stavieb v území. Po druhé je tu rozdielny vzťah ku verejnému záujmu. Urbanistické riešenie sleduje verejný záujem a architektonické primárne súkromný, s výnimkou verejnoprospešných stavieb. Urbanistická súťaž vedie ku získaniu najlepšieho návrhu usporiadania priestoru, ktorý sa má stať podkladom pre nástroj regulácie výstavby v danom území. Územný plán plní v území úlohu podobnú rozhodcovi v športovom zápolení. Spracovateľ územného plánu nemôže teda držať stranu žiadnemu investorovi a nesmie sa žiadnym investorom nechať ovplyvňovať. To ale znamená, že hrozí konflikt záujmov tomu architektovi, ktorý pracuje na urbanistickej koncepcii územia a súčasne na príprave stavieb súkromných investorov v danom území. V takomto postavení má architekt morálnu dilemu, či slúži verejnému, alebo (legitímnemu) súkromnému záujmu.

Čo z toho vyplýva pre verejné obstarávanie urbanistického návrhu alebo územného plánu? Prvoradým verejným záujmom je, aby jeho spracovateľ nemal žiadne záväzky alebo klientské väzby na vlastníkov nehnuteľností a potenciálnych investorov v území. Striktné trvanie na najnižšom honorári pre spracovateľa urbanistického riešenia logicky vedie ku tomu, že spracovanie získa ten, kto je finančne napojený na silného investora a urbanistické riešenie je ochotný v záujme investora spracovať hoci aj zadarmo. Ak osoba zodpovedná za verejné obstaranie územného plánu trvá na najnižšom honorári pre urbanistické riešenie, vzbudzuje vážne podozrenie, že sa tiež nachádza na výplatnej listine vplyvného investora.

 

Ak bol predchádzajúci text zameraný všeobecne a osobitne na subjekty, ktoré rozhodujú o verejných investíciách, tak teraz sa obraciam viacej do vlastných radov. Otázku v nadpise článku by sociológ pravdepodobne označil za sugestívnu, aká iná odpoveď, ako „áno“, je možná? Pravdepodobne teda mnohých prekvapím, ak na ňu, v prípade, že sú len dve možné odpovede, odpovedám: „nie“ ! Vážne som presvedčený o tom, že porota architektonickej alebo urbanistickej súťaže nemá vybrať z návrhov, ktoré boli odovzdané na posudzovanie ten, ktorý podľa väčšinového názoru poroty priniesol najlepšie riešenie usporiadania priestoru. Na čo je potom súťaž, ak sa nemá získať najlepšie riešenie? Odpoveď na otázku v nadpise článku by samozrejme mala byť „áno“, ale otázka by musela byť modifikovaná. Cieľom súťaže je nájdenie najlepšieho návrhu spomedzi tých, ktoré dodržali súťažné podmienky. Porota architektonickej alebo urbanistickej súťaže je teda v svojom rozhodovaní limitovaná a nemôže oceniť najlepší návrh, ktorý, hoci aj neveľmi, ale predsa, porušil súťažné podmienky a musí vybrať najlepší návrh zo zmenšenej množiny tých návrhov, ktoré súťažné podmienky dodržali.

Opäť si porovnajme túto situáciu so športovým súťažením. V plaveckých pretekoch nemôže zvíťaziť najrýchlejší plavec, ak by výkon dosiahol v plavkách, ktoré pokrývajú väčšiu ako povolenú časť povrchu tela. Vlastne by ho s plavkami, ktoré ho zvýhodňujú oproti ostatným pretekárom, vôbec nepustili na štart. Prečo potom pri architektonických súťažiach tak často dochádza ku tomu, že porota navrhne na ocenenie návrh, ktorý je v rozpore so súťažnými podmienkami?

Architektonická činnosť je neporovnateľne zložitejšia ako športovanie. Architekt sa takmer vždy usiluje o originálny, jedinečný výkon a to ho prirodzene vedie k tomu, aby prekračoval hranice toho, čo je zvyčajné, konvenčné a často sa pohybuje na hranici toho, čo sa ešte môže a čo už asi nie. Architektovi sa toto pohŕdanie konvenciami dostáva do krvi, takže niekedy nerozlišuje, kedy je toho už priveľa.

Nedá mi, aby som v tejto súvislosti neparafrázoval kresťanského mysliteľa Nigela M.de S.Camerona, ktorý sa zamýšľa nad otázkou: „Sú kresťania ľudia?“ a neopýtal sa podobne: „Sú architekti ľudia?“. Niekedy sa architekti totiž považujú tak trochu za nadľudí. Spomínam si na výrok profesora Karfíka spred 40-tich rokov. Po nútenom odchode zo školy sa ako dôchodca zamestnal v urbanistickom ateliéri v Petržalke vedenom architektom Milanom Hladkým. V roku 1973 bol ateliér v rámci postupujúcej normalizácie pričlenený k Urbionu, štátnemu inštitútu urbanizmu a územného plánovania. Po prvej návšteve pracoviska Urbionu na Gondovej ulici mi profesor zhrozene oznámil, že tí ľudia na Urbione pôsobia tak strašne „nearchitektsky“, to znamenalo v jeho vyjadrení príslušnosť ku akejsi nižšej ľudskej kaste ako architekti.Prednedávnom som pracoval v istej komisii s oveľa mladším kolegom architektom. Informoval som ho, že ďalší člen komisie, nearchitekt, má manželku architektku. Na to mi oponoval, že ak by to tak bolo, nepustila by manžela von v takom oblečení.

O výnimočnosť postavenia v našej spoločnosti sa usilujú aj iné skupiny. Zaujímavé je, že takmer vždy sa výnimočnosť postavenia prejavuje v snahe nepodliehať zákonom alebo pravidlám. Všetci si pamätáme, ako tragikomicky pôsobilo dlhodobé „riešenie“ poslancov parlamentu otázky ich priestupkovej imunity. Viacerým zákonodarcom išlo o to, aby osobne nemuseli dodržiavať zákony ako obyčajní smrteľníci. Rozhodovanie architektov v porote nezávisle na súťažných podmienkach je však z rovnakého súdka. Architekt sa vo svojej tvorbe musí usilovať o výnimočnosť a nekonvenčnosť. Pri práci v porote to však neplatí.

Ak my architekti pokladáme súťaže návrhov, v ktorých ide o najlepšie architektonické a urbanistické riešenie a nie o výšku honoráru, za jedine správne riešenie, potom ale dodajme jedným dychom, že to musí byť súťaženie s jednoznačným dodržiavaním pravidiel. Musí platiť obidvoje, jedno bez druhého nemá zmysel.

 

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu