InformacieSKA.sk

Úvodník

Ján Komrska07.05.2014ÚvodníkPridať komentár
Úvodník

 

Architekti a súťaženie

Ak sa stretnú na kus reči dvaja alebo traja architekti a hovoria o svojej profesii, tak sa možno úspešne staviť, že sa budú rozprávať aj o architektonických súťažiach. Súťaženie je nesporne neodmysliteľnou súčasťou aktivity architekta, je prirodzeným znakom profesie. Nehovoríme tu o súťažení v užšom zmysle ako účasti vo vypísanej súťaži, ale širokom chápaní súťaženia v rámci každej architektonickej aktivity.

Architekti nie sú však v spoločnosti jediní alebo výnimoční súťažiaci − aj predstavitelia iných profesií, umelci, samozrejme športovci, ale aj podnikatelia, obchodníci a svojim spôsobom aj politici medzi sebou súťažia. V každej z piatich vybraných oblastí − architektúra a urbanizmus, umenie, šport, obchod a podnikanie a politika – by samozrejme mali platiť iné pravidlá súťaženia. Na súťaženie vo všetkých oblastiach má ale v rôznej miere ešte nemalý vplyv politické usporiadanie spoločnosti, hospodárske pomery a dosiahnutá kultúrno-civilizačná úroveň.

Pamätníci súťaženia v pomeroch, ktoré tu vládli pred štvrťstoročím, budú so mnou pravdepodobne súhlasiť, ak poviem, že neslobodný politický systém umožňoval takmer normálne súťaženie nielen v športe, ale aj v umení, architektúre a urbanizme. Samozrejme, politicky nespoľahlivý športovec, umelec alebo architekt mal účasť v súťažení sťaženú alebo znemožnenú, boli to však iba ojedinelé prípady, najviac v oblasti umenia. Víťazstvo v súťaži bolo priznané tomu, kto podal najlepší výkon v príslušnom druhu športu, alebo vytvoril najlepší návrh priestorového usporiadania či umelecké dielo.

V tom istom politickom prostredí bolo akékoľvek súťaženie v obchode a podnikaní nepredstaviteľné. V plánovanom hospodárstve boli výroba tovarov a kapacity služieb naplánované a obchod ich len distribuoval spotrebiteľom. Vládol všeobecný nedostatok tovarov a služieb a spotrebitelia medzi sebou „súťažili“ v ich získavaní. Zákaz súťaženia v politike bol dokonca zakotvený v ústave.

Zmena politického systému sa začala zmenou ústavy umožňujúcou súťažiť v pluralitnom prostredí s politickým názorom. Začalo sa súťaženie  aj v obchode a podnikaní. Politici súťažia o prístup ku moci vo voľbách, obchodníci súťažia o zákazníka − odoberateľa ponúkaných tovarov a služieb. Športovci aj umelci súťažia podobne ako za totality, politické obmedzenia sa zmiernili. Architekti to však majú komplikovanejšie.

Pri obstarávaní tovarov a služieb na verejné účely sa uplatňuje, podobne ako vo všetkých demokratických krajinách, systém verejného obstarávania, v ktorom sa tovar, napríklad automobil určenej značky a modelu, zakúpi u obchodníka, ktorý ponúkne najnižšiu cenu, teda minimalizuje svoj zisk a tým umožní dosiahnuť úsporu verejných prostriedkov. Nechajme teraz bokom, že vyššie uvedené je len teória a prax je často iná. Vážnejším problémom je uplatnenie systému na komodity, ktoré v čase obstarávania ešte nejestvujú, napríklad stavby. Ideálnym obstarávaním napríklad stavby úseku diaľnice by bolo nechať postaviť dve, alebo tri stavby a potom si vybrať tú s optimálnym pomerom kvality a ceny. Takýto spôsob obstarávania je však nemožný a každý iný má svoje vážne nedostatky proste preto, že vždy ide v podstate o kupovanie mačky vo vreci.

To, čo platí pre stavby, platí ešte viac pre návrh a projekt stavby alebo pre územný plán. Architekti sú postihnutí tým, že sa systém verejného obstarávania tovarov mechanicky aplikuje na ich profesionálne výkony. Neberie sa pri tom do úvahy, že architekt netvorí zisk ako predajca automobilov, ale pracuje za honorár. Uplatňovanie metodiky verejného obstarávania sa však stalo pre byrokratov fetišom a postihnutými sú nielen architekti, ale najmä kvalita stvárnenia verejného priestoru.

Ak je ale spoločensky akceptovateľné, aby sa  architekt uchádzal o verejnú zákazku v súťaži, v ktorej víťazí najnižší honorár, bolo by logické, aby sa rovnaký princíp používal aj v iných oblastiach. Napríklad na olympiádu sa vyberie športovec, ktorého príprava si vyžiadala najnižšie náklady. Súťaž o najlepšiu poviedku vyhrá ten, kto ju napíše za najnižší honorár, porotcovia si ušetria čítanie množstva strán a hodnotenie bude zbavené subjektívnych vplyvov. Najväčšie úspory by ale prinieslo zavedenie verejného obstarávania do politickej súťaže. Ak je princíp najnižšej ceny, dokonca formou aukcie, prijateľný pri výbere spracovateľa územného plánu, tak čo bráni tomu, aby sa rovnakou metódou obsadilo miesto primátora mesta? Obidvaja musia porozumieť mestu a ponúkajú mu svoje služby za honorár, prečo sa teda vyberajú diametrálne rozdielnym spôsobom a len v jednom z nich sú rozhodujúce náklady zaťažujúce mestský rozpočet? Dovolím si vysloviť domnienku, že pri záujme voličov o voľby poslancov do európskeho parlamentu by možno väčšina voličov v SR súhlasila s výberom, v ktorom by obstáli tí uchádzači, ktorí by najvyššiu čiastku z poslaneckého platu odovzdali do štátnej pokladne. Je to, samozrejme, absurdná predstava, ale po vyhlásení novozvoleného prezidenta SR, že sa vzdáva prezidentského platu, môže niektorého zákonodarcu napadnúť, že v budúcich voľbách hlavy štátu by to mohlo byť  určujúce kritérium.   

Ak sa čitateľovi zdajú myšlienky v predchádzajúcom odseku pritiahnuté za vlasy, prosím, aby si znova prečítal jeho prvú vetu. Spoločensky optimálne je obstarávať ideový návrh usporiadania verejného priestoru verejnou anonymnou súťažou podľa občianskeho zákona. Menej vhodná je súťaž návrhov podľa zákona o verejnom obstarávaní, pretože sa tpri tom mieša hľadanie idey s predajom tovaru a to sa takmer vždy deje na úkor kvality. A za zásadne neprijateľné a spoločensky škodlivé treba považovať obstarávanie práce architekta bez hodnotenia architektonických návrhov, len na základe ponuky najnižšieho honorára.

Diskusia pre prihlásenýchPočet príspevkov: 0 - Buďte prvý! )

* Pre pridávanie a zobrazenie diskusie musíte byť prihlásený


Zabudli ste heslo?

Heslo Vám bude zaslané na emailovú adresu